Keď mi môj šéf v pondelok ráno povedal, že by bolo na čase začať pichať, vybuchla som od smiechu. Neskôr som mu vysvetlila slovenský preklad toho, čo povedal a nemohol sa prestať smiať. Po tejto úsmevnej španielsko-slovenskej ¨vsuvke¨ sme išli na vec...
Bolo to pre mňa aj pre pacientku ¨po prvé¨ a nakoniec to ani nebolelo. Pacientka bola dosť nervózna a nevedela, ako sa má polohovať. Po praktickej inštruktáži sa upokojila a oddala sa mi. Všetko prebiehalo, ako má a dokonca sa mi ani ruky netriasli. Podarilo sa zaviesť ihlu na prvý krát a bez zbytočnej traumatizácie. Hlavou mi behali myšlienky: Panebože, teraz prechádzam kožou, svalmi, výbežkami stavcov a toto tvrdé, čo spôsobuje maličký odpor je miešne väzivo...
a už som v miešnom kanáli...stačí malá nepozorný pohyb a pacient môže utrpieť nenapraviteľnú újmu. No moje ruky zostali pokojné a telo pacientky tiež.
Pohľad na tri skúmavky s mozgovo-miešnou tekutinou a spokojná tvár pacientky ma ubezpečili, že všetko prebieha, ako má a je čas vytiehnuť katéter, poďakovať sestričke za spoluprácu a odísť z miestnosti s úsmevom na tvári. Šéf bol s mojim výkonom nadmieru spokojný a keď videl, že v tekutine nie je ani známka po krvi, vymenoval ma do rádu čestného dvorného pichača. Od tohto rána až po dnešok som vykonala dalšie tri punkcie a vyzerá to tak, že tá vtipná slovná hračka z pondelňajšieho rána mi priniesla šťastie.
