Posledny pacient prisiel na pohotovost pred hodinou. Ti, co zostali na pozorovanie spokojne oddychuju a zda sa, ze nic im nechyba. Dnesna sluzba na pohotovosti bola zvlastna...
Tazko si predstavit pocit lekara po 24 hodinovej sluzbe. V hlave mi stale viria myslienky nad niektorymi pacientami a aj ked som uz dost unavena, spanok neprichadza. Vela krat sa zamyslam nad tym, preco nemozem po sluzbe spat. Bude to tym, ze vo zostava cast z pacientov, ze na mna prenasaju ich melancholiu alebo je to len obycajna aktivacia organizmu, co mi nedovoluje zaspat?
V pamati sa mi vynara spomienka na jedneho pacienta, co prisiel v podvecer s bolestami chrbtice. Chudak, nevie tunajsiu rec, tak prisiel so svojim synom ako prekladatelom. Vzdy, ked mi pride pacient, ktory je tak ako ja cudzinec v tejto krajine, snazim sa byt k nemu privetiva, uz len preto, lebo viem, ze vela lekarov ho posudzuje podla farby pleti ci priezviska. Neda sa zabudnut na usmev, ktory som mu sposobila opytanim sa ako sa ma v jeho rodnej reci (arabstina)...Akoby hned pookrial... Je tazke byt pacientom v cudzom svete, ale verte mi, je tazsie byt lekarom v cudzej krajine...
Zda sa, ze prisiel pacient...musim utekat....napisem vam nabuduce....
