Už som tu týždeň a keby neboloúsmevov mojej rodiny a mojej kamarátky, tak by hádam moja duša tiež zosmutnela.Privítala ma krásna príroda a neuveriteľne svieži vzduch, no toľko zamračenýchtvári, skúmavých pohľadov a neistých úškľabkov, čo mali byť úsmevmi, somnečakala. Dokonca aj ľudia v kostole pri podávaní rúk sa ani lennepousmejú. Možno im pripadalo naopak zvláštne to, že ja som sa usmievala. Čomu sa táto osoba smeje? Veď smev kostole a v kostole sa nezvykneme usmievať. A prečonie? Veď nie je toto miesto miestom radosti so stretnutia s Bohom?
A čo tak na pošte, na ulici,v obchode, na úrade...? Nič. Ľudia sú vážni, zahĺbení väčšinouv svojich myšlienkach, nevenujúc ani len náznak úsmevu okoloidúcim...Nemôže sa stať, že by vás v obchode niekto cudzí oslovil a pri čakanív rade by sa s vami začal rozprávať. Ulice plné ľudí, ktoríprechádzajú popri sebe bez povšimnutia. Možno to tak bolo vždy, len ja som siuchovávala iné spomienky na moju krajinu, na moje mesto.
Preto vám kladiem otázku: Prečosa neusmievate? Veď Slovensko potrebuje úsmev a nielen „Úsmev ako dar“.Neprislúcha mi hodnotiť vaše dôvody za tento všadeprítomný pesimizmus, chcelaby som vás len poprosiť: rozdávajte úsmev aj neznámym ľuďom! Naša vlasť jekrásna a prívetivá, tak prečo sú ľudia žijúci tu len krásni...?
