Zima, oficálne je -3, ale pocitová teplota je -30, nervózne prešľapujem, kedy už príde autobus. Čakám na Annu, nech nemrznem sama, počítam počet ľudí v rade na môj autobus a žasnem, akou rýchlosťou sa had zväčšuje. Keď tu zrazu, skupinka dievčat, ktoré prišli očividne 5 minút pred odchodom, aby nemuseli mrznúť na zastávke. Veselo a hlavne SMELO sa postavili predomňa, s kuframi a odhodlané nastúpiť do autobusu ako prvé. Tak to hádam nie, pomyslela som si. Nečakala som pol hodinu v treskúcej zime na to, aby som stála dve hodiny v autobuse. Autobus sa blíži, slečny nebojácne dvíhajú kufre a štartujú k dverám autobusu. Odvážne sa predierajú s taškami, chcú nastúpiť, už sú skoro tam. Ľudia šomrú a vykrikujú na nich, nech sa nepredierajú dopredu. Zvládla som to, aj Anna, prvenstvo je naše, úspešne sedíme.
Amazonky s kuframi nastúpili hneď po nás. Sadli si úplne dozadu. Viac ľudí, viac kufrov, ruksakov, jeden pes.
Keď sa autobus pohol, bolo počuť vzdychy úľavy, že všetci sme sa zmestili a že nikto iný už nebude nastupovať. Poviete si, jeden človek hore-dole, ale v autobuse to neplatí. Takže, všetci sme sa potešili, keď sa autobus pohol a každý si už predstavoval krásny víkend. Obraz dobrého jedla, veľkonočných filmov s rodinou. Idylku narušili Amazonky, ktoré chceli vystúpiť 5km za Košicami. Všetkých začala chytať panika, hlavne Amazonky, ktoré sa báli, že nestihnú vystúpiť. Bojovníčky sa predierali, tašky skalpovali ľudí, zaznievali víťazné pokriky ľudí, ktorí stihli vyskočiť z autobusu predtým, ako dostali kufrom do nohy.
Cesta zbehla mimoriadne rýchlo. Blížilo sa finále. Čas opustiť autobus. Šance vystúpiť bez zranení a nervov boli mizivé. Akási slečna s kufrom veľkým ako Sears Tower sa postavila tak, že nielenže nebolo možné vystúpiť, ale ani vziať si kufor. Jej fungujúca Mp3jka nam bránila povedať jej, že zle stojí, fyzický kontakt nebol pre kufor možný. Ľudia sa začali valiť, každý to chcel mať už za sebou. S Annou sme na seba zúfalo pozerali. Keď sme sa konečne dostali k svojim kufrom, šofér neľútostne zatváral dvere. Scéna ako z filmu Indiana Jones, vyskakovať cez štrbinu. Aj s kuframi. Neverila som, že veci v mojom kufre budú mať pôvodný tvar.
Zvládli sme to. Pozerali sme, ako sa autobus vzďaľuje. Nebudem opisovať, aké pejoratíva som vyslovila, keď som zistila, že z autobusu som vyskočila priamo do mláky z roztopeného snehu..
Sneh, vôňa dobrého jedla, nervozita, či sa všetko stihne načas. Znie to vianočne, že? Veľ´kú noc som zažila už 20x, ale nepamätám sa, či som takúto Veľkú noc niekedy predtým zažila. Avšak, nenechajme sa odradiť počasím ! Veď dobré jedlo chutí najlepšie s priateľmi a rodinou .
Krásnu Veľkú noc všetkým ! :)
