Koncom júna sme sa rozhodli ísť do Ameriky. Vo veľkom štýle, zamierili sme rovno do Mesta Anjelov, Los Angeles. Strastiplná 22 hodinová cesta priniesla nejedno dobrodružstvo. A o pobyte samotnom ani nehovorím. Na prvý kontakt s Amerikou asi nikdy nezabudnem. Obyčajná kontrola na letisku sa zmenila na 4 hodiny vo vyšetrovacej miestnosti, spolu s občanmi z Iraku, ktorých pasy expirovali v marci a každému ostalo záhadou, ako sa teda v júni dostali až do Chicaga. Potom si spomenuli, že sme tam ešte my, 3 dievčatá, ktoré si to namierili do Hollywoodu. Po hodinách vysvetľovania sme bežali s kuframi cez celé letisko O´Hare v presvedčení, že ešte stále stíhame let do LA. Stihli sme to.
Do LA sme prileteli o pol desiatej večer. Vzduch bol ťažký a teplý, ale nám to nevadilo. Mali sme oveľa väčší problém. Mne poslali kufor do San Francisca, tak som musela na svoje veci čakať ďalšie 3 hodiny. Za to Viktória musela čakať na svoj kufor týždeň, keďže jej kufor poslali nevedno kam.
Nasťahovali sme sa do domu, ktorý bol v Kórejskej štvrti. Dodnes si pamätám na prvé ráno, keď sme si sadli na terasu a pozerali na palmy na ulici. Ktovie, kde by sme bývali, keby nám naša kamarátka Júlia neponúkla svoju izbu. Tak sme sa vybrali prvý deň na obhliadku po okolí. Zistili sme, že bývame v podivnej štvrti. Aj by som to tipla na ghetto. Bolo to ako z filmu, na uliciach nebolo veľa ľudí, len pár chlapov mexického pôvodu. Aj napriek tomu, že sme bývali v Korea Town, bolo tam viac Mexičanov ako Kórejcov. Júlia nám povedala, že do downtownu je to 15min. Zabudla však povedať, že autom. V domnienke, že je to naozaj len 15 minút,vybrali sme sa teda do downtownu o desiatej doobedu . To, že nám cesta napešo trvala asi 90 minút by nebolo tak hrozné, ako skôr zistenie, že je vonku 40°, sme v ghette a naspäť nám nejde skoro žiaden autobus.
We made it! Downtown bol super. Áno, boli sme typické malomeštianky, fotili sme každý mrakodrap, niektorý aj zo 5-krát, stromy, tabuľky, dopravné značky, výhľady z mostov, ľudí, selfies oproti slnku.. Bez hanby sme pišťali, keď sme uvideli tabuľku s názvom Broadway, staré divadlá, bezdomovcov, davy ľudí.. Bolo to famózne. Famózne už však nebolo, keď som si spomenula na cestu domov. Bolo mi do plaču. Uvedomila som si, že som si predstavovala Los Angeles úplne inak.
,,Naozaj takto vyzerá Amerika? Že sa boja ľudia chodiť po ulici? A ešte k tomu LA?" pýtala som sa samej seba. Bola som zhrozená. Predstavovala som si, že nás po ceste domov okradnú a odvlečú do nejakej pivnice (tá ulica vyzerala ako z nejakého filmu. Potetovaní mexickí chlapi, sediaci na stolčeku pred domom, nápadne podobajúci sa na Desperada). Dievčatá mi nijako nepomáhali. Brenda tomu dodala dramatický nádych.
,, Predtým ako sme sem šli, dedo mi rozprával o Comptone.." začala. ,,Vraj je tu v LA nejaký gang, ktorý si vyberá členov a tetujú im na tvár a podľa toho sa vie, že sú z toho gangu..a jasné že tam prebiehajú nejaké vojny tých gangov .."
Úplne dramatický nádych to dostalo vtedy, keď okolo nás prešiel autobus č.23, smer Compton. Viac mi netrebalo. Začala som plakať, že som ešte nič nestihla zažiť a už mám zomrieť a ešte som poriadne ani nevidela nápis Hollywood.
Viktória je veľmi rázna. ,,Nerev! Si vedela kam ideš, čo tu reveš? Nepáči sa Ti? No tak choď domov, si prebookuj letenku a choď.".. Obrátila som sa na Brendu, v nádeji, že bude zhovievavejšia.
,,Čo, no, Viktória má pravdu, nerev. Nezomrieš. Čo si myslíš? Že v Comptone čakali na Teba, kým prídeš, aby Ťa tam odvliekli?.."
Stále mi bolo do plaču. Bolo mi ešte horšie, lebo som mala pocit, že tým dvom je úplne jedno či zomriem/e alebo nie. Večer sa vrátila domov Júlia, spolu s kamarátom Youngom. Young bol taký zvláštny chlapec. Bol to chlapec z Afriky, ktorý vkuse nosil veľký čierny klobúk, písal básničky a mal vlastnú značku oblečenia a skateboardov. Keď sa nás opýtal na náš prvý deň v Amerike, počul dva typy odpovedí. Dievčatá boli nadšené, ja som začala nariekať, že určite zahynieme. Young sa zasmial a rozhovoril sa, aké to bolo, keď sa sem nasťahoval. Povedal, že určite nezomrieme a že LA nesie oprávnene titul "Mesto Anjelov". To som ešte netušila, aká veľká pravda to bola..
