Nazvime ju predom Pani X. A zároveň jej venujem tichú spomienku.
Pani X mala ostrihané vlasy na páža a bola drobnej postavy. Mala hnedé oči a vtáčiu tvár. Voňala po mentolových cukríkoch, ktoré mala rada. Tvrdila, že jej to pripomína detstvo a rodičov, ktorí jej ich nosili z ciest. Pravdaže sa tie cukríky pomenili, ale mentolky boli stále mentolky.
Bývala sama a preto bola rada keď ju niekto prišiel navštíviť. Aj keď je pravda, že nebolo veľa ľudí, ktorí by ju chodili navštevovať.
Páru krát som jej bola odniesť kúsok z nedeľného koláča. Bolo vidno, že je rada, že sa v jej byte objavil iný tieň ako ten jej a možno preto sa obyčajné zanesenie koláča zmenilo na niekoľko hodinový rozhovor.
Pani X prežila celkom dosť. V byte boli zarámované fotografie, pohľadnice, našla som aj pár starožitností. Na stole boli položené noviny.
,,Tuto píšu, že sa obesil mladý chlapec..“ povedala rozhorčene Pani X.
Sadla si za stôl a zahľadela sa von oknom.
,,Taký mladý .. taký mladý..,“ krútila hlavou a zalomila rukami, ,, keď si predstavím, že mal celý život pred sebou.. i keď.. človek zomrie za život toľko krát...a potom sa zas narodí. Tak ako fénix. Raz za čas zhorí a potom sa narodí z popola. Asi je to prekliatie..alebo možno dar.. lebo zakaždým dostane príležitosť začať nanovo....ale.. na druhej strane, povedz, nie je to trest? Žiť večne? Veď musí žiť s vedomím, že bude musieť niesť následky za svoje činy...“
,,Ale veď človek nakoniec zomrie..“ povedala som
,,Zomrie,“ prisvedčila, ,,ale koľko vecí musí tomu predísť.. Prvý krát som zomrela, keď mi zomrel syn. Nie je väčšej bolesti, keď matka prežije svoje dieťa. Utopil sa, na priehrade. Toto je ten trest, že s tým musím žiť, že som ho tam nemala púšťať. Keby som ho nepustila, dnes by tu možno bol..“
Oči sa jej zaleskli a na chvíľu sa odmlčala.
,,Mám 79 rokov a som vďačná za každý deň..lebo som prežila vojnu, revolúciu, režimy.. ale.. o čom je tento život, keď ho už nemám s kým žiť. S mužom sme boli spolu 52 rokov.. Ešte teraz mi je niekedy čudné že tu nie je.. Keď zomrel, ja som zomrela spolu s ním.. a teraz už čakám, kedy to príde naozaj..“
Nevedela som čo mám na to povedať. Ani či bolo vhodné chytiť ju za ruku..Ostalo mi nejako zvláštne.
O pár mesiacov bol pohreb. Zomrela dva dni po svojich narodeninách. Na náhrobnom kameni mala vyrytý nápis :,,Keď mám zomrieť, nech zomriem v máji..Lebo máj je lásky čas.“
Dnes som si na ňu spomenula, pretože som videla, ako sa v jej okne opäť svieti. Ale neviem kto tam býva..
