Tak som si sadla do kupé a oprela si hlavu o sedadlo. Vo vedľajšom kupé bolo veselo. Bolo zjavné, že partia má dobrú náladu, lebo bolo počuť smiech a pobavené výkriky, potom akási snaha prekričať jeden druhého. Podľa hlasov som usudzovala, že to bola partia mladíkov a podľa slušného počtu maturantov stojacich spolu somnou na stanici, som usudzovala, že to bude zopár z nich. Po pár minútach bolo počuť :
,,No, ta vycahni totu fľašku co maš zo sobu“ (myslím, že toto sa dá ešte pochopiť.)
,, Čuješ? Davaj het.. do Banovcoch času dojs.“
Hudba z mobilu a evidentné schyľovanie sa k otvoreniu fľašky ma utvrdilo v tom, že maturanti zapíjajú dobojovaný test so slovenčinou.
,,No aľe to aši domaca.. bo to čuc, že to ňe zo skľepa..“
Celkom som sa čudovala, prečo už pijú, keď na druhý deň sa mal písať test z angličtiny. Nejako sa mi podarilo pri tom hluku zadriemať. Zobudila som sa na značne znepokojené výkriky.
,, Ta co? Treba ci rigac??,“ (pre tých, ktorí nie sú z východu a možno si to aj domysleli, ale pre istotu, rigac= zvracať) , „ Ta hej či ňe?“
Nebolo času na slovnú odpoveď. Osoba, ktorej prišlo nevoľno, odpovedala zvukmi a inými prejavmi.
,,Jou, ta co ci? Šak zme nepili veľo. Ta čomu ci tak?“
Bola som celkom rada že prišiel čas opustenia vlaku. Ako som otvárala dvere, na chodbu sa vytackali spolucestujúci. Aké však bolo moje prekvapenie, že namiesto očakávaných maturantov vystúpila z kupé štvorica dám, v dobrých rokoch. Bez urážky, ale mohli mať asi 50 a vyzerali, že idú z nejakej konferencie, pretože všetky mali to „tímové oblečenie“.
No vidíte, ako zdanie niekedy klame.. J.
