Nič nevie potešiť človeka viac, ako to, keď stojí v rade a čaká na autobus a nastúpi do toho autobusu medzi prvými. Ale to už sa dnes stáva zriedkavo, že ak ste stáli v rade ako druhý, druhý v porade aj nastúpite. Zvyčajne sa nájde niekto, komu sa nechcelo stáť na zastávke viac ako 15 minút a dúfa, že keď sa postaví dopredu, nikto si ho nevšimne. Včera sa mi napríklad stalo, že ma dievčina predbehla rovno na schodoch. Vyskočila ako laň na cestu z priekopy, a ešte som aj dostala kabelkou po čele.
Stará dobrá klasika, keď treba púšťať sadnúť si starších ľudí. Raz som sedela v električke, kde okrem dvoch ľudí, nebol nikto. O pár zastávok ďalej nastúpila pani, ktorá vyzerala ako babička od Němcovej. Počet ľudí sa nijako výrazne nezmenil, z dvoch sme boli traja.
,,Pustite ma sadnúť si!"
,,Čo?"
,,Pustite ma sadnúť si!"
,, Prepáčte, ale je tu ďalších x miest voľných."
,,Ale ja chcem sedieť tu. Pusti ma"
Nápadne to pripomínalo video z pražského metra. Postavila som sa, nech má pani radosť.
,,Neskutočné. Aby som sa musila doprosovať sopliakom.."
Doteraz prevraciam očami nad tým a ťažko si povzdychnem.
Sadla som si do kupé. Bolo asi 10minút pred odchodom a tak sa vlak začal pomaly, ale isto napĺňať. Už som pochopila, že nebudem sedieť sama a zmierila som sa stým. Nastúpila žena s dieťaťom, ktorá si sadla oproti mne, jedna staršia pani a ešte jedna staršia pani. Vlak sa pohol a dieťa sa z toho náramne tešilo. Vrtelo sa, capkalo rukami po okne a pišťalo.
Asi po 20minútach ho to prešlo a našiel si zábavu, ktorá pramenila v otváraní a zatváraní smetného koša. Každý kto už cestoval starším vlakom vie, že ten kôš vŕzga, už len keď naňho pozriete. Takže si predstavte najdlhších 5 minút v živote. Keď som si myslela, že nastal čas pokoja a radosti, objavil mňa. Načahoval nohy až kým na mňa nedočiahol. Poctivo som ti nohy posúvala, aby ma neokopával, ale dieťa sa nevzdávalo. Ani pád zo sedadla ho neprinútil prestať.
,,Môžete prosím Vás urobiť niečo so synom? Okopáva ma.“
,,Okopávajú sa hriadky. Neviem čo by som s ním mala urobiť. Je to dieťa.“
,,No ale váš syn tu naťahuje nohy a kope do mňa.Tak mu dohovorte.“
Žena len prekrútila očami. ,,Marcelko, nekop do tety. Veď vidíš aká je, no.“
A dôležito pretočila stránku v EMME. Mimochodom, to dieťa malo asi 5 rokov a neuveriteľne afektovane sa maznalo . Keď konečne vystúpili, staršia pani využila moment ticha a tak som sa za posledných 20 minút tej strastiplnej cesty dozvedela, že bola v Košiciach u lekára, že ako ju bolia kríže, že budúci týždeň ide niečo vysádzať, že už chcela minule, ale nestihla, lebo im prišla návšteva z Čiech, tam sa jej vydala dcéra. A ešte viem, že im praská omietka na dome, lebo bývajú hneď pri ceste a že tam chodia kamióny a už tam raz zrazilo susedu a minule aj mačku. Ešte kým som stála na chodbe, sa tá pani vykláňala z kupé, aby ma stihla poučiť, že si nemám kupovať v hypermarketoch šunku, lebo len v naozajstných mäsiarniach je to kvalitné.
„No, ta tak..“ ako sa hovorí u nás na východe..
