A presne to sa mi stalo. Vstala som o deviatej, neumyla som si vlasy, neobliekla som si ani to, čo som si deň predtým naplánovala. Ani si nechcem predstavit, koľko stupňová zlomenina by to bola, keby som mala mať obuté tie sivé platformy. Aj tak som sa "vygrúlila" na prechode v obyčajných čižmách, na kolená. Slnečno a filmový pád, pri ktorom vás zachytí pohľadný muž? Ani náhodou. Sychravo, kedy človek nevie či si má brať gumáky alebo skôr kanady, a mladý, nepohľadný muž, ktorý mal na svedomí môj pád, lebo si chcel vyskúšať ,aké je to bežať na červenú. Áno, aj auto ma ošpliechalo. Vďaka bohu, že nemám svetlé nohavice, pomyslela som si v duchu. Nebyť slávneho VKV /vy****ný košický vietor/, fakt, že moja BIELA čiapka leží v mláke (asi keď som padala) by som zistila asi až pri inom páde.
Ok, nič sa nedeje. Idem ďalej, predsa takáto banalita ma nemôže znechutiť. Nič nie je stratené. Nebolo by, keby na mňa nevybehol spoza kontajnerov obrovský čuvač, ktorý samozrejme nemal ani obojok ani náhubok. V tej chvíli som si predstavila, ako asi budú naši vyzerať, keď im prídu oznámiť, že najväčší pozostatok zo mňa je ruka. Šum z koša odpútal psovu pozornosť. Z koša vyšiel jeho majiteľ. Skvelé, zomriem aj bez dokladov, takže už nezistia, koho ten pes potrhal. Vtedy som si myslela, že je to môj koniec. Asi som sa narodila pod šťastnou hviezdou, lebo ten pes na mne zanechal len traumu, žiadne tesáky.
Je na nezaplatenie, keď Marienka nevie nájsť kód od tekvicovej lupačky, dvesto ľudí za vami nadáva, že TO VY zdržujete a potom tá veta...Veta: "Nemám vám vydať" ma vytočila do nepríčetnosti. V hlave sa mi odohrávala scéna z filmu. Ticho kráčam k dverám, nezabudnem nimi hlasno tresknúť. Malý čierny psík. Taký milý. Ako vrtí chvostíkom. On ku mne beží. Bože, aký je zlatý.. a ako .. zlato hryzie do členka, lebo vyššie nedočiahne!!!!!
"Meškáte,je to za absenciu" ... idem teda naspäť domov...
