
Postupne prestala vychádzať z domu, zobúdzanie sa stalo pre ňu skľučujúcim utrpením a jedenie trápením. Začalo jej prekážať denné svetlo, nechávala zatvorené okná a stiahnuté žaluzie. V hlave jej vírili tie najtemnejšie myšlienky a často uvažovala o smrti ako o oslobodení. Jej manžel, ktorý ju ľúbil a zahŕňal láskou a pozornosťou, sa kvôli nej čoraz viac trápil. Presvedčil ju, aby sa dala vyšetriť neurológom a psychológom. Všetci jej predpisovali nové lieky, posielali ju na rôzne vyšetrenia a taktiež jej odporúčali odych a relax mimo domova. Skúsili všetko, ale bezvýsledne. Žena sa čoraz hlbšie ponárala do svojho sveta temnoty a melanchólie.
A predsa ju manžel vyliečil! Svojou prostou a bezbrannou láskou a tromi krátkymi slovami.
Raz ráno sa k nej priblížil, pozrel sa na ňu so slzami v očiach, objal ju a povedal: ,,Máš ešte mňa."