Chvíľa desivého ticha, rachot vychádzajúci z hĺbky a potom sa zem začala triasť. Budovy sa rozkývali, naklonili a zosypali, akoby boli z karát. O necelé štyri minúty bolo vyše tridsaťtisíc ľudí mŕtvych.
Bolo to počas zemetrasenia, ktoré roku 1989 otriaslo Arménskom a takmer ho zrovnalo so zemou.
Zúfalý otec trieli kľukatými uličkami v zmätku a chaose ku škole, kam pred pár hodinami odišiel jeho syn.
Muž ustavične myslí na sľub, ktorý synovi mnohokrát zdôrazňoval:
,,Nech sa ti stane čokoľvek, vždy budem pri tebe."
Konečne dobehol k miestu, kde stála škola, z ktorej teraz ostala iba hromada trosiek. Chvíľu postál, premohol slzy a potom, potkýnajúc sa o kamene, vyrazil smerom k východnému rohu, lebo vedel, že tam bola synova trieda.
Holými rukami začal hrabať a intenzívne vyťahovať tehly a kusy muriva, kým ostatní sa dívali s beznádejou v očiach.Ktosi zamrmlal: ,,Je to tak zbytočné, pane.Všetci sú mrtvi."
Rorušený zodvihol hlavu a odvetil: ,,Môžete hundrať, ale čo keby ste mi radšej pomohli vyhadzovať tieto tehly?!"Len pár ľudí sa pridalo, no aj z nich to väčšina po čase vzdala, len čo ich rozboleli ruky. Otec však stále myslel na svojho syna.
Neúnavne odhrabával - celé hodiny... dvanásť hodín... osemnásť..dvadsaťštyri...tridsaťšesť hodín..Po tridsiatich ôsmich hodinách konečne začul tlmený ston spod veľkého kusa muriva.
Schytil ho, odvalil a vykríkol : ,,Synček!" Z tmy sa predralo slabučké, trasľavé : ,,Otecko...!?"
Ozvali sa aj ďalšie hlasy. Deti, čo prežili, postupne sa vyhrabávali spod ešte neodhádzaných trosiek. Vzdychy a výkriky ohromenia a úľavy vychádzali z úst okolostojacich a rodičov, ktorí tam zostali. Z tridsiatich troch detí zachránili štrnásť!
Keď už bol chlapec vonku, pomáhal s odpratávaním trosiek, až kým sa všetci jeho živí spolužiaci nedostali von.
Tí, čo stáli okolo, počuli, ako svojim kamarátom povedal:
,, Veď som vám povedal, že môj otec nás v tom nenechá!"
TAKÚTO VIERU POTREBUJEME, LEBO TAKÉHOTO OTCA MÁME!
