Dali ste mi jesť a dali ste mi piť - prechádzam cez mesto, kde zbadám muža, ktorý kľačí v obtrhaných špinavých šatách, so sklonenou hlavou. Jeho ruky su v tvare misky prosiace o pár drobných. Nedá mi si ho nevšimnúť a srdce pozatvoriť. Práve v tejto chvíli ma napadne jedna myšlienka, otvoriť svoje srdce dokorán a to tým, že,, nasýtim tohto človeka po hlade a napojím ho po smäde." V blízkosti je obchod, tak bez váhania a bez nejakých výčitiek svedomia vkročím doň nakúpim džúsy a nejaké tie buchty. Vrátim sa na pôvodné miesto, kde som zbadala tohto človeka a podávam mu tašku, aby neostal,, hladný a smädný". On my prikývne hlavou a z jeho úst, očí a z tváre šľahajú slová ,,ďakujem." Som šťastná, pretože, som mohla i v tento deň pochopiť Ježišove slová, no nie len to, ale svojimi skutkami som ich mohla i priamo uskutočniť.
Pritúlili ste ma - ako kráčam domov v rozpršanom počasí zbadam mamičku tlačiacu kočík, ktorá sa ponáhľa, aby nezmoklo jej dieťatko a aj napokon ona. Ja mam dáždnik,no ona nie. Dážď sa čoraz viac stupňuje a je čoraz viac hustejší a nepríjemnejší. Priblížim sa k mamičke bližšie podvihnem nad ňou i nad samotným kočíkom svoj dáždnik, aby som ju uchránila pred kvapkami dažďa. Ona pozrie na mňa s úsmevom na tvári. Ako ju odprevadím domov,tak ona vyriekne slová,, ďakujem." I v túto chvíľu moje srdce plesá, lebo som mohla poslúžiť dvom osobám a to mamičke a dieťatku súčasne a prichýliť ich pod svoj dáždnik.
Priodeli ste ma - koľkokrát máme nepotrebné a zachovalé veci, ktoré buď zostávajú v skrini, alebo napokon putujú do samotného kontajnera. Aj v tejto chvíly môžeme zaodieť niekoľko ľudí a to darovaním svojho šatstva. Nie každý človek si môže dovoliť toľko oblečenia možno ako my.I tento okamih nám poskytne dobrý pocit z toho, že sme mohli i takýmto spôsobom napomôcť iným a to zaodením ich.
Navštívili ste ma - veľakrát máme svojich blízkych chorých , ktorý sú v nemocniciach, ústavoch, alebo napokon doma. Trápia sa sami zdolávať tento kríž z trpezlivosťou a z láskou ho prijímať. Aj v tento deň vidím koľko ľudí je smutných, pretože nikto ich nenavštívi. Stačí tak málo z našej strany, aby sme urobili niekomu radosť a potešili ho svojou prítomnosťou. Prečo sme zahľadený tak do seba, že naozaj nevidíme nikoho, len sami seba a svoje potreby. Skúsme sa zamyslieť nad tým, že ako by sme sa mi cítili na ich mieste, či naozaj by nám to bolo úplne jedno. Nech každý si položí ruku na srdce a zamyslí sa nad tým.Veď nikdy nie je neskoro prísť k chorému poprosiť ho o prepáčenie a objať ho svojou láskou.
Prišli ste ku mne - istá žena sa trápi nad svojim synom, pretože je vo väzení. Skutočnosti, ktoré buď su pravdivé, alebo nie z jeho strany ho doviedli až do väzenia. Matka dúfajúca v jeho nevinu,neustále v žiali a v bolesti v srdci myslí na svojho syna, ktorého nesmierne miluje a urobila by čokoľvek, aby mu pomohla. Navštevuje ho vo väzení, no zároveň si s ním aj píše. Nedokáže sa k nemu otočiť chrbtom, aj keď možno si je jeho matka v určitých okamihoch neistá v tom, či jej syn klame,alebo hovorí pravdu, že nespáchal nijaký trestný čin. Možno aj mi máme niekoho vo väzení,ale nepriznávame sa k nemu. Máme z neho veľký strach, že by nám mohol nejako ublížiť.Každý človek si zaslúži ďalšiu šancu v živote.
1 Kor 4, 5 //Nesúďte nič predčastne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.//
Každý deň sa môžeme dotýkať neba a to akýmkoľvek spôsobom. Žiť zo slov nášho Pána a pokračovať v jeho začatom diele, ktoré nam tu zanechal a to priamymi skutkami a činmi, ktore máme rozsievať pomedzi ľudí. Ako to robil on sám. Žiť život, ktorý by sa páčil Bohu. Ako? Všetko je uvedené vo sv. Písme, tam nachádzame to, čomu sa máme vyvarovať a čo máme pestovať a zveľaďovať vo svojom srdci. Ak budeme čítať srdcom sv. Písmo, tak pochopíme to k čomu sme všetci povolaný a vyslaný na tento svet.
Urob Pane naše srdcia dokonalým a takým, akým ho chceš mať ty. Pretvor nás v seba.
Snažme sa o to, aby sme v tomto krátkom čase na zemi až do konca tak dokonale slúžili Bohu, ako nám to len bude možné- aj keby sme mali žiť čo i len jednu hodinu, alebo jeden okamih.
