Mala som také zvláštne nutkanie v mojom vnútri a oči tak upäté na tu ženu, že som nedokázala oči pozatvoriť a prejsť popri nej akoby v ,,slepote". Priblížila som sa k nej a opýtala som sa jej , či nepotrebuje pomoc. Ona mi so slzami v očiach odvetila: že jej nedokážem pomôcť. Ani to ma neodradilo a bojovala som ďalej. Po dlhom presviedčaní som jej pomohla sadnuť na lavičku a trochu sme sa rozprávali. Cítila som z nej alkohol. Jej prvá otázka znela: Či som jehovistka? Prečo jej chcem pomôcť, veď ju vôbec nepoznám? Čo od nej chcem? Po chvíly som sa dozvedela, že ju vlastný brat obral o všetok majetok. Ťažko to znášala, tak si musela vypiť. Pohladila som jej líce, utrela som jej slzy a vzala som jej ruku do svojich dlaní, aby som ju upokojila a zmiernila bolesť a žiaľ, ktorý ťažil jej dušu. Snažila som sa ju uistiť, že nie som jehovistka a že nič od nej nechcem. Ona sa vyjadrila pri rozhovore so mnou: že je evanjelička a verí v Boha. Ja som ju v tom povzbudila, pretože nie je vôbec dôležité, akej sme viery, či sme veriaci, neveriaci, alebo v nejakej sekte. Najdôležitejšie v živote je, žiť život, ktorý by sa páčil Bohu. Nestačí len veriť v zmysle: chodenie do kostola, prijímanie sviatosti. V prvom rade sú potrebné a najdôležitejšie naše skutky a činy v každodenných udalostiach nášho života. Prenášať svoju vieru do všedných vecí a kráčať po ceste, ktorú nám pripravil náš Pán, po ceste svätosti.
Máme milovať ľudí bez rozdielu, ktomu nás učí a vedie náš Pán, práve v tom je aj sila našej viery.
Chcela som ju odprevadiť domov, ale so slzami v očiach odmietala. No nedokázala som ju nechať, len tak, pretože stmievalo sa rýchlo a chlad bolo patrične cítiť. Nakoniec po dlhom boji som ju prehovorila na taxík. Keď sme dorazili k jej bytovke. Vystupila som taktiež, s úmyslom,že ju zavediem domov. No ona stále mala akúsi nedôveru voči mne. Snažila som sa ju presvedčiť a uistiť, že mám úplne čisté úmysly. Stále opakovala slová, čo od nej chcem. No ako sme spoločne vystúpili výťahom na jej poschodie, tak som ju uistila o tom, že keď za sebou zatvorí dvere, ja odídem. Čakala som na výťah a ona prišla naspäť ku mne, objala ma a vyriekla slová ,,ďakujem" a ešte dodala,, už tomu všetkému rozumiem".
Vtedy som precítila hrejúci pocit vo svojom vnútri, že som mohla aj takýmto spôsobom napomôcť tejto žene. Koľkým ľudom by sme zachránili život, keby sme neboli ľahostajný voči ním. Niekedy postačí len náš záujem a naša blízkosť o ľudí navôkol. Aj keď nepoznáme toho človeka, ale možno naším prispením, mu dokážeme spríjemniť deň a to svojím láskavým srdcom, ktoré pootvorime aj pre neho.
Láska je ako slza, rodí sa v očiach a padá k srdcu.
