Mala som na ňu telefonický kontakt, tak som jej zavolala. Naplánovali sme si spoločné stretnutie v meste pri konkrétnej fontáne. Zrazu, ako som čakala pri fontáne , zbadala som dievča so staršou pani, ktoré smerovali ku mne. Keď sa pozastavili, prihovorili sa, a už mi to bolo jasné, že sú to oni. Na zvítanie, sme si podali ruky a predstavili sa. Dievčatko muselo byť s doprovodom mami, pretože malo dosť vážne zdravotné problémy. Pozvala som ich na obed do reštaurácie, kde som im chcela vysvetliť svoj zámer. Sadli sme za stôl a poprosila som ich, aby si niečo objednali. Začali sme sa najprv zhovárať o všedných veciach. No napokon sme pristúpili ktomu najdôležitejšiemu a to bol jej zdravotný stav. Zhovárala mi o svojej rakovine, ako brzdí jej život. Mala vodový nádor aj na mozgu. Kde jej bolo nutné zaviesť 3 komorový ventil. Preto mala zavedenú hadičku v tele, ktorá nebola viditeľná voľným okom.Všimla som si parochňu, ktorá pozakryla jej pár vlasov. Musela absolvovať aj veľa chemoterapii. Keď mi vymenovala koľko diagnóz ma, okrem rakoviny. Tak som zostala v pomykove. Ústa som mala pootvorené a napínala som svoj sluch, aby mi náhodou niečo dôležité neuniklo. Dosť ťažko sa tomuto dievčaťu rozprávalo, pretože komunikovalo s cudzím človekom,, so mnou". Prešli sme na veselšiu tému, ktorou boli jej koníčky. Venovala sa športu a kresleniu, aj keď choroba ju dosť obmedzovala. Preto sa nemohla svojim záľubam venovať naplno. Po chvíly som sa jej opýtala ,, ako by som jej mohla pomôcť". Zostala v nehybnej polohe, mĺčky sedieť. Nastalo ticho, no a po chvíly sa jej začali slzy kotúlať po líci. Ako som ju pozorovala, jej telo sa celé chvelo a jej plač sa čoraz viac a viac stupňoval. Mamka si ju privinula k sebe, aby zmiernila jej bolesť, ktorá vychádzala z jej vnútra. Cítila som sa zvlástne. Slzy sa mi tlačili do oči a hlas sa mi chvel. Chytila som to dievčatko za ruku a pohladila som ju. Aj napriek tomu, že som cítila ešte vo svojom hlase mierne chvenie, tak som vyriekla pár slov, ktoré zneli s otázkou: prečo plačeš? Ona po dlhom premáhani sa, vypustila zo svojích úst slová: ,,nikto sa o mňa tak veľmi nazaujímal, ako Vy". Popustil ma zvláštny pocit ľútosti, ktorý ma doslova opantal. Ako sme sa naobedovali, tak som jej povedala, že pôjdeme na nákupy. Chcela som, aby si niečo pekné kúpila. Ako som dopovedala, ona zas začala nariekať. Nechápala som, čo sa deje. Pozrela sa na mňa so slzami v očiach a povedala, že dnešný deň, má narodeniny a to 17 rokov. Pomyslela som si, tak mladé dievča z tak vážnou diagnózou. Ako sme čakali na účet, tak sa ma ešte opýtala: prečo jej chcem pomôcť, veď ju vôbec nepoznám a som pre ňu cudzí človek. Moja odpoveď znela: ,,som tvoj strážny anjel". Po zaplatení, som zavolala taxík a smerovali sme do Hypernovi. Opýtala som sa jej: po čom túži, čo by chcela? Ona odvetila: vetrovku. Prechádzali sme z obchodu do obchodu, pretože žiadna vetrovka jej nesedela. Bola silnejšej postavy a preto nie všetko jej sedelo. So zármutkom povedala, že nič si nekúpy, ale nestrácala som nádej a ešte sme dobehli do neďalekého obchodu. Mali tam dosť veľký výber a napokon si kúpila vetrovku. Keď si ju obliekla jej očká zažiarili úsmevom a aj si ju nechala na sebe,lebo vonku bola strašná zima. Keď som odchádzala od nej, poďakovala sa mi, objala som ju , povedala sme jej pár milých slov a odišla som s dobrým pocitom v srdci. Píšeme si aj doteraz no ona mi stále poďakuje a nezabudne podotnúť, že som jej,, dobrý anjel". Ako sa vyjadrila: som pre ňu ako rodina, najstaršia sestra, preto, že čo všetko, pre ňu robím. Dozvedela som sa, že patria medzi socialne slabšie rodiny. Dievčatko, užíva lieky, ktoré sú veľmi drahé na ich pomery. Taktiež neustále navštevuje lekárov do ďalekých miest, čo je aj pomerne drahá cesta. Nie všetko hradia poisťovne. Preto by som sa chcela poprosiť aj touto cestou ľudí, ktorí sú vo vedení, aby sa zamysleli aj nad týmto problémom, ktorý hýbe dnešným svetom. Sú ľudia, ktorí potrebujú konkrétnu pomoc, no nie je im dostatočne poskytnutá.
Nemám pocit, že som urobila niečo veľké, pretože tieto veci beriem ako samozrejmosť vo svojom živote. Ako niečo, čo je súčasťou môjho života. Práve to, naplňá všetky moje potreby, obohacuje, spríjemňuje a skrášľuje moje dni. Som len človek. Ako každý vlastním i ja vo svojom srdci lásku a túžim sa s ňou s niekym podeliť. Preleviať lásku z jedného srdca do druhého a tým zaplnať jeho prázdnotu a dať mu novú ,, nádej. Tu nádej, ktorá ho posunie v živote ďalej, neprestane bojovať, dúfať a veriť v to, že mu zostáva ešte nejaká ,,iskierka nádeje", ktorou sme možno aj mi. Pretože spolu s ním znášame jeho ťažké bremeno a tým za nijakých okolnosti sa nevzdávame boja, ale práve naopak,, bojujeme aj za neho".
Kto môže v dnešnej dobe povedať, že je zdravý? Každý človek je určitým spôsobom chorý, pretože mu chýba láska. V akomkoľvek rozsahu, vždy budeme pociťovať jej nedostatok. Prečo? Tak ako potrebujeme zaplniť náš hlad a smäd, tak taktiež potrebujeme naplniť i naše srdce. Len vtedy ho zaplníme, ak budeme milovať ľudí z láskou, z láskou ju rozdávať a z láskou ju prijímať.
Človek, ktorý lásku len rozdáva a zabúda ju prijímať. Tak nedokáže ju správne podať, lebo aj on sám ju potrebuje niekde načerpať.
