Nedalo mi, nevšimnúť si ju a len tak sa prizerať ako utrápene sa odovzdáva Pánovi. Vstala som, prešla som na koniec svojej lavice a pokľakla som si priamo za ňou. Pozdvihla som svoju ruku smerujúcu k jej plecu a hladila som jej ho, aby som aspoň trochu zmiernila jej bolesť a trpkosť v srdci, ktorá sa čoraz viac stupňovala. Po chvíly ako pocítila dotyk človeka, obzrela sa za seba a zdvihla svoju tvár smerujúcu ku mne. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Jej oči boli opuchnuté a plné sĺz zmáčajúce jej tvár, tečúce po líci, ledva ich dokázala pootvoriť, no však jej pery sa krojili do úsmevu naznačujúc slová: ,,práve to, potrebujem". Napokon vyšla som z lavice a prisadla som si ku nej, chytila som ju za ruku a hladila som jej ju, aby pocítila,, pokoj v duši". Začala mi hladiť taktiež ruku a s úsmevom na tvári vyriekla po tíšku slovo,, ďakujem". Po vyložení sviatosti oltárnej som sa jej opýtala, čo sa jej stalo. Ona v horkosti mi povedala, že jej zomrela mamička.
Práve aj v takýchto chvíľach potrebujeme pri sebe blízkosť osoby. Niekoho, kto by nás podržal a tým nam pomohol zmierniť našu bolesť.
Po niekoľkých týždňoch, som zbadala tú istú ženu pred kostolom, práve tlačila kočík. Nedalo mi, sa jej neprihovoriť. Podišla som k nej bližšie a s úsmevom na tvári som sa jej prihovorila. Z hrdosťou sa pochválila so svojím vnúčaťom. Neustále robila okružnú jazdu s kočíkom okolo kostola. Priznala sa mi , že by veľmi rada išla na sv. omšu, ale bola obmedzená bábätkom. Mala strach, že by sa zobudilo, no a ďalším problémom boli schody. Tento problém sme spoločnými silami okamžite vyriešili. Pomohla som jej s kočíkom, vyjsť po schodoch. Ani pri miernom kolísaní sa, bábätko neprebudilo, ale sladko spalo. Vkročili sme do priestoru pre ,,mamičky s deťmi". Celú sv. omšu si to malé stvorenie podriemkávalo, tak sladko, že ho nič nedokázalo prebudiť. Stará mama mohla ísť na sv. prijímanie a ja som postrážila tohto ,,anjelika". Po skončení sv. omše som jej pomohla zísť znovu po schodoch. Po rozlúčení sa, poďakovala sa my.Ani neviem, za čo.
Po nejakom čase ako som v Hypermakete sa snažila nájsť nejakú vec na oslavy, my predavačka oznámila, že je to vypredané. Ako som sa prechádzala cez uličky obchodu s nádejou, že niečo vymyslím a nahradím to niečim iným, tak som stretla znovu tú istú ženu, ako predtým. Pozastavili sme sa pri sebe s pozdravom a milým úsmevom na tvári. Náhodou som jej spomenula môj problém, no ona my okamžite poradila vedľajší obchod, v ktorom to istotne budú mať. Poďakovala som sa jej a išla som svojou cestou. Mala pravdu mali to, čo som potrebovala kúpiť.
To , že naviažeme niekde nové známosti, tak to nás môže posunúť v živote ďalej.
Niekedy ani nevieme koho stretneme a kto nám môže pomôcť.
