
Predo mnou je ešte posteľ, na ktorej som strávila dnešnú noc.
Na stene vidím obrazy, pozerám sa do zrkadla a vidím svoje vlastné oči.
Oči. Aké tajomstvo!
Ďakujem ti za ne.
Ďakujem ti za zmysly:
- za čuch, ktorý mi sprístupňuje vôňu kvetov
- za sluch, ktorý sa sýti zvukmi tečúcej vody, šumiaceho lesa a lahodnej hudby.
Ďakujem ti za vôľu a rozum.
Sama môžem rozhodnúť nad týmito darmi.
Moje zmysly pracujú stále: vidím, počujem, cítim...aké tajomstvo!
Sama sebe som hádankou.
Kto som, Pane?
TO VIEŠ IBA TY.