
Môj svet sa zredukoval na túto nemocničnú izbu.
Štyri biele steny a posteľ.
Lekári, zdravotné sestry a ošetrovateľky boli jediné osoby, s ktorými som sa stretávala.
A každé toto stretnutie sa obmedzilo len na ošetrovanie môjho chorého tela.
Biele steny sa často prepadali do prázdna...
Ošetrovateľky sa strácali v hmle
...horúčka...smäd...voda...bolesť...nevládnosť...polospánok.
Všetko, čo bolo vonku, bolo tak ďaleko odo mňa. Ako všetko sa rýchlo zmenilo a zmizlo.
Isteže vyzdraviem..v to som dúfala. Mám toľko plánov...koľkí na mňa čakajú a ešte ma potrebujú!
ALE AKÝM VEĽKÝM POUČENÍM SÚ PRE MŇA TIETO DNI!
Toto spomalenie života, toto prerušenie rýchlej jazdy, táto pauza, to sú veľké skutočnosti.
- táto choroba je takisto dôležitá pre život, tak isto plodná na skúsenosti ako dni zdravia
- život vonku ide ďalej aj bezo mňa
- pohyb zemegule sa ani na chvíľu nezastavil
- dokonca ani práca, v ktorej som iba malým kolieskom, neprerušila svoju činnosť
Medzera, ktorú som v spoločnosti zanechala, sa tak rýchlo zaplnila, ako sa zavrie voda za hodeným kameňom.
Pane, ty ma učíš odpútavať sa od tohto sveta. A mierou, akou sa od neho odpútavam, ponáram sa do tvojho mlčania, do tvojej blízkosti a do tvojej prítomnosti.