
Smrť, to je vlastne ten najneznesiteľnejší objav, ktoré tkvie v samom živote. Rozkladá ho po troche, odsudzuje k banálnej tragédii, bez hrdinstva, v samote.
Život kráča tým istým krokom, akým kráča smrť, a vezme to málo, čo prv dal.
Smrť si sadá s nami k stolu. Vkĺza sa aj do našej postele, ale v spánku privrie iba jedno oko. Pri banálnej chrípke nám šepká do ucha: Nezabudni na mňa, čoskoro prídem znova!
Smrť koná už za života dielo skazy a ničenia. V každej tvári, akokoľvek krásnej, sa už rysuje forma lebky, každá nemoc je už čiastočným víťazstvom smrti.
My však vieme pred ňou zatvoriť oči. Ale ako dlho? Raz nám ich...otvorí..., aby nám ich potom zavrela..navždy. Skutočne, navždy?
Nechápem smrť. A to nie je pri pohľade na mŕtveho.
Viem, že aj ja zomriem. Kedy...kde...?
Ale aj táto myšlienka ma nenecháva ľahostajnú, je pre mňa bezobsažná.
Bojím sa do nej ponoriť.
Pane, ty si prisľúbil večný život tým, ktorí v Teba dúfajú.
Aj to tak málo chápem.
CHCEM VŠAK DÚFAŤ, CHCEM VERIŤ, LEBO CHCEM ŽIŤ!