Máte radi Woodyho Allena?

Ide o ľúbostný príbeh mladého komika Alvyho- Maxa a nádejnej speváčky Annie Hallovej, ktorý sa začína myšlienkou, vyjadrenou vo vete:„Annie a ja sme sa rozišli a ja sa stále neviem cez to duševne preniesť“ a končí sa ich rozchodom. Medzitým sa, samozrejme , udeje množstvo malých epizód, počnúc spomienkou na Alvyho školské časy, keď prehlásil, že má depresie z toho, že vesmír sa rozpína, cez scénu, keď stoja s Annie v rade na lístky do kina a on nemá peniaze na lístok pre seba, spoločné bývanie, kde nechýbajú ani intímne scény až po ich rozchod, sťahovanie a záverečnú úvahu o ňom.Typicky americký scenár obsahuje špecifické črty amerického života- psychoanalytici, ktorých obaja z páru navštevovali, tak trochu aj drogy, tenisové kurty, neuróza a množstvo fóbií (ktorou trpela Annie). Príbeh je popretkávaný niekoľkými epizódami s humornými rozhovormi, z ktorých je jasné, že si celkom dobre v tomto tóne rozumeli. Alvy chcel ale žiť v New Yorku, ktorý mu „Annie veľmi pripomínala“. Druhú takú ženu po ich rozchode nenašiel, a snáď preto na ňu nevedel zabudnúť.Je zaujímavé, že Woody Allen dokázal tak smutnému príbehu dodať humornú príchuť vo forme vtipných dialógov. Človek sa na nich musel zasmiať, aj keď vlastne išlo o pár, kde jeden z nich bol neurotik (Annie) a vzťah sa fakticky skončil rozchodom.Záver sa vyznačuje humorným konštatovaním ohľadne ich vzťahu, tak trochu generalizovaným. Je obdivuhodné, ako sa Allen dokázal povzniesť nad vážnosť situácie rozchodu dvoch mladých ľudí a ešte dokázal smutný koniec zakončiť humorne, čo považujem za istú formu majstrovstva.Smiech cez slzy- takto by sa dal charakterizovať záver celého scenára k filmu, do ktorého vyúsťuje tento príbeh, originálna zmiešanina komicko- tragickosti lásky. V tom vidím prínos tohto diela- málokto sa v reáli vie zasmiať nad smutnými epizódami svojho života. Možno by nebolo na škodu sa to naučiť.