Cigánkine deti

Bola sobota. Chladnička zívala prázdnotou, tak som sa vybrala kúpiť si niečo pod zub. Skočila som do najbližšieho trolejbusu, čo práve prišiel a usadila som sa k dverám.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (6)

Poprchávalo. Dažďové kvapky jemne bubnovali o sklo dopravného prostriedku.Vtom nastúpila stará cigánka s 3 ročným dieťaťom. Prisadla si práve ku mne, vo chvíli, keď som sa zhlboka nadýchla."Dobrý deň", prihovorila sa priateľsky, ako to robia aj biele babenky, čo cestujú autobusmi. Okolo očí sa jej vetvili nespočetné vrásky.Keď som sa odzdravila a zdvorilo sa usmiala, pokračovala:"Viete, ja nemôžem v noci spať." Prekvapila ma jej otvorenosť."Asi Vás niečo trápi", vypadlo zo mňa náhle, čo som hneď oľutovala, keď som zbadala jej reakciu. Z očí sa jej skotúľala velikánska slza."Mala som syna. 22 ročný zomrel a ostalo po ňom dieťa". Hlas sa jej zmenil.Pozrela som na dievčatko, ktoré jej sedelo na kolenách. "Mohol si ešte požiť," dodala zúfalo. Bolo to strašné- prežiť svoje vlastné dieťa!"Máte deti?", spýtavo na mňa pozrela."Nie, nemám," prekvapila ma jej otázka. Toto som nečakala. "Máte pravdu", odpovedala stručne a na ďalšej zastávke vystúpila.Ostal po nej batôžtek smútku a v mojej mysli jeden veľký otáznik:Kto je na tom lepšie, ja či ona?