Pomätená

A v ňom žila jedna zošúverená starenka-babenka, čo už jej aj manžel zomrel. Vdova v perníkovej chalúpke. Každý víkend k nej prišla na návštevu dcéra s deťúrencami. Ona varila, prala a upratovala svojej materi, zatiaľčo decká sa hrali na dvore s domácim zverstvom. Toto bol ich týždenný kolotoč, keď sa o babenku takto starala.- Babi, počujete ma, babi!- Veď hej, čo by som nepočula. Zavri tie dvere, Marta. Susedia počúvajú. A klebetia. O nás, o všetkom, čo robíme. Koľkokrát som Ti hovorila, že vedro má stáť pri studni, nie na poklope. Ešte, že nespadlo.A čo sa deje, Marta? Vrav.- Babi, viete, rozmýšľala som, či by Vám nebolo lepšie-...zrazu si kýchla. Bolo vskutku jarné počasie- slabý vetrík pofukoval, a tak nie divu, že ju pošteklilo v nose.- ...ako lepšie, Marta? A kde vlastne? Na čo myslíš?-Nuž, u nás doma v bytovke. Tam by Vám bolo teplo. Tuná máte takú zimu...Už ma z toho aj nádcha chytá. Ako tu môžete existovať???- Veď čo by som nemohla? To len vy, panelákové deti, ste také cintľavky! A čo to hovoríš, Marta, veď mne je tu tak dobre... -Ale babi, veď si to ešte rozmyslite, nemusíte mi odpovedať ihneď. -Nie, ja nemám čo rozmýšľať. Ja nechcem odísť. A už o tom nehovorme.Rôčik ubehol ako voda. Aj dva, či tri:-Babi, koľkokrát ste mi hovoril, aby som vedro na vodu kládla ku studni, nie na ňu, a minule som ho našla položené na poklope...Babi, a v záchode som našla spadnutý toaletný papier.-Čo hovoríš, Marta? Ahá, no dobre, veď viem, no každý raz schybí....-Ale babi, tu už nemôžete sama bývať. Chalupa je na rozpadnutie a ja sa bojím, že sa toto všetko raz na vás zrúti a ja Vás nájdem v troskách...Viete,mám nápad. Postavíme tu nový dom. Ba čo dom, postavíme tu penzión. A budeme na ňom parádne zarábať! Kto dnes nepotrebuje bývanie!-Čo hovoríš,Marta? Nepočujem Ťa dobre....I stalo sa.Po celý čas výstavby sa babka motala po dvore a obzerala, ako pokračujú práce. I čudovala sa, i híkala. Čosi si mumlala, no nikto ju poriadne nerozumel. Jedno však pochopil každý. Nech sa deje čokoľvek, z pozemku sa ani nehne. A tak, keď sa penzión dostaval, pridelili jej jednu izbu na bývanie. Zariadenú a zadarmo. Veď čo už ona bude platiť- za vlastný pozemok a strechu nad hlavou?!Každý deň zvykla okolo štvrtej hodiny postávať pri okne, keď išli ľudia z práce do svojich domovov.....Pozorovala ich, ako sa ponáhľajú, poniektorí aj s nákupmi. A ustavične si čosi mumlala. Jej duša pomaly odchádzala a jej telo spolu s ňou...Až raz, jedného dňa- na dušičky- odpadla pri okne. A bol to jej koniec. Definitívny.Už sa ľudia nemali za kým obzerať. Za tou čudáčkou spoza záclon, čo každý deň stála v okne.So svojou vernosťou k rodnej hrude.V dnešnom svete ako pomätená.