Študentka

Bolo štvrť na dvanásť, vonku tma ako v hrnci. A ona sedela vystretá na stoličke za pracovným stolom ako struna už len silou svojej vôle.Vedela, že do skúšky jej ostávajú len tri dni. Napriek tomu, že už jednu vysokú školu mala za sebou, bola z toho nervózna. Nie, nie z toho, ale zo skutočnosti, že Karol jej nezavolal. Určite si za posledných pár dní na ňu ani nespomenul.... Mal občas také obdobia, že sa po ňom akoby zľahla zem, čo považovala za neúspech v ich vzťahu. Prečo to len robí? Práve teraz, keď ho najviac potrebuje? Vždy, keď sa chcela s ním porozprávať, sa sám od seba neozval. Párkrát ju napadlo, že ho pustí k vode, ale nakoniec, keď si spomenula na svoj cieľ a školu, ktorú chcela úspešne dokončiť, si to rozmyslela.Na dnes už stačilo, pomyslela si, keď dočítala stranu.Ráno sa zobudila s takmer olympijskými kruhmi pod očami. Zapla varnú kanvicu, nasypala do hrnčeka kávu a pustila sa do pagáčov, čo si včera ešte stihla kúpiť. Čakala, kým nezovrie voda. Vôňa zaliateho moku ju vždy príjemne osviežila. Popri tom uvažovala, či mu nemá predsa len ona zavolať.Keď zistila, že je deväť hodín, zodvihla telefón:-Karol, si to TY, počuješ ma?- doma mali ešte pevnú linku.-„Čau Margaréta, máš sa?“-O dva dni mám skúšku. Medzinárodné obchodné právo. Myslela som si, či by si mi nemohol požičať to skriptum, čo som Ti spomínala. Vidí sa mi, že by som ho stihla ešte zbežne prelistovať....TY si zabudol? – strašne ho chcela nielen počuť, ale aj vidieť.-Ach, pravdaže, bol som veľmi busy, prepáč. Kedy môžem prifičať?-O pol piatej poobede. Dovtedy som zabednená. Ako v robote? -Super. Nič nové. Tak o pol piatej. Čaves.Zavesil. Ani slovko navyše. Občas si pripadala ako ťažný kôň, čo sa ostrohami snaží poháňať koňa žiadúcim smerom. Kedy už mu zakapčí, že by ju mohol požiadať o ruku? Pri tejto myšlienke ostala prekvapená sama nad sebou, ako ďaleko siahajú jej úvahy. Ba predsa, veď vek na to už majú dávno....Znovu sa ponorila sa do učebníc. Ešte že jej v robote dali voľno. Paragraf 140 Zákonníka práce nazvaný „Zvyšovanie kvalifikácie“. Aspoň, že to.Učenie milovala. Teraz to bolo právo. Jej otca dali nespravodlivo do väzenia. Že vraj spreneveril nejaké veľké peniaze. Vtedy sa rozhodla, že bude robiť obchodné právo, čo v praxi znamenalo dve školy- ekonomickú, aj právnickú. Už bola takmer na konci štúdia. Hlavou jej vírila myšlienka odplaty. Veď ona všetkým tým krivdám ukáže, ako sa s nimi popasovať...Posledný ročník zvládla najľahšie.Keď skončila štúdium, po odpykaní si trestu otca prepustili z väzenia. O dva mesiace sa stal zázrak- vyhral na športke 5 miliónov korún. Opatrne, v tichosti si výhru vybral. „Božia spravodlivosť“, pomyslela si. A my, ľudia, môžeme iba žasnúť- ak ju vôbec POSTREHNEME....