Konvalinkové spomienky

Dievčatko hanblivo pozeralo na svoje čierne lakovky. Zrazu zdvihlo kukúč a uvidelo tú spústu ľudí, čo boli okolo: obecenstvo slávnosti otvorenia nového školského roka, ktoré tvorili rodičia a učitelia; vpredu boli zoradené deti. Uprostred pred líniou školáčikov trónil osamelý mikrofón.„Chodˇ už, chodˇ“, žena postrčila žiačku dopredu, a dievčatko chtiac- nechtiac vykročilo vpred. Postavilo sa pred mikrofón a nesmelým hláskom spustilo básničku:„Jarná konvalinka...“* * *Kostol bol plný ľudí- takmer sa nedalo dýchať. Nečudo, veď sa práve začínala adorácia. Na predných sedadlách sme sa usalašili my- mladí kresťania v najlepších rokoch, čo sa podieľali na krátkom pripravenom programe. Vo vzduchu bolo cítiť vôňu rezaných kvetov, čo boli na oltári. Hudba stíchla a všetci napäto čakali, čo bude ďalej.Kľakli sme si pred obetný stôl.„Teraz idú tvoje žalmy“, štuchla ma Hela a podala mi mikrofón. „Ideeeš“.V tej chvíli ma osvietilo- a zažiadalo sa mi povedať:„Jarná konvalinka.....“