Prízrak smrti v božom stánku

Ľudia sa postavili a s pokorou sklonili hlavy. Začala sa kázeň. Oči mi blúdili po hlavách veriacich a hľadala som kamarátku. V tom sa mi zrak pristavil na jednej mníške. Vždy sa pozerám na takéto rúcha s posvätnou úctou. Zdá sa mi, že ani nie je možné, že môžu takí smrteľníci existovať.Keď kázeň skončila, ľudia sa stratili v laviciach. Aj ja som si kľakla. Keď som sa postavila, jedna hlava bola preč! Práve tá stará pani, čo stála za mníškou, sa zvalila na lavicu. Z ničoho nič. Ktosi je podložil niečo pod hlavu a podal pohár vody aj vreckovku. Natiahli jej nohy po celej dĺžke, no omša aj tak pokračovala. Po ukončení všetkých náboženských rituálov nastalo ticho a dav sa hrnul von. Ticho preťal ostrý zvuk padajúceho skleneného pohára. No nerozbil sa, kupodivu sklo bolo hrubé, preto ostal celý. Aj starenka sa zrazu ťažkopádne zodvihla a za pomoci svojej sprievodkyne sa odtackala z kostola.Chýbalo tak málo a ......Človek si nevyberie, kedy a kde ho „ten hore“ povolá k sebe. Niekedy sú to tie najprekvapujúcejšie miesta. Miesta, kde to najmenej čaká -miesta posvätné. Vtedy, keď sa chce rozprávať s bohom, mu On umožní, aby sa s ním stretol zoči- voči naozaj!A nám, ľuďom- smrteľníkom, ostáva iba s pokorou prijať svoj osud.