Skúsili ste sa všakpostaviť na druhú stranu – a hrať úlohu niežiaka, ale učiteľa? Myslím si, že je to zaujímaváskúsenosť. Rozhodne ju z vlastnej skúsenostipovažujem za neoceniteľný prínos vo svojom živote.
Už na začiatku somsi všimla, že poniektorí, ak nie väčšina žiakov-dospelákov chodí na vyučovacie hodiny s tým,že očakáva, že im do hlavy učiteľ na rovinu povedané-nové vedomosti takpovediac naleje.
Je iba málo tých,ktorí sa aj po vyučovaní problematike prebranej nahodine venuje aj vo svojom voľnom čase. Teraz hovorímo vyučovaní angličtiny dospelých.
Chápem, že poprivlastných pracovných povinnostiach chcieť po žiakoch-dospelákoch, aby sa ešte doma drvili cudzí jazyk, jenemožné, ale....
Všetko sa nahodinách prebrať jednoducho nestihne, a ani nedá.
V škole sa učia ibazáklady cudzej reči, pevná konštrukcia, na ktorej jepotrebné ďalej stavať. Nie je na škodu prečítať sicudzojazyčné noviny, časopisy, knihu, pozrieť nejakýten film v pôvodnom znení s titulkami...Prípadneísť v lete na dovolenku do krajiny, kde sa danýmjazykom hovorí. Zaberá to voľný čas, ale je toefektívne.
Hovoríte, že saVám nechce? No, ak máte na mysli svoj cieľ, ktorýpo ukončení kurzu mienite realizovať /služobnýpostup, odchod do zahraničia, zmena kariéry..../, myslímsi, že motivácia by aj bola.
Ja to predsa len vidímtak, že učiteľ, žiaľ, nie je spasiteľ.
