Čakanie na Godota?

Nuž čo, času dosť. Očumujem okolie. Aj holuby na zastávke majú medzipristátie. Oddychujú po lietaní, na chodníku zobajú drobné zvyšky jedál- a čakajú, kým naberú sily.Havran čaká. Áno, havran- Rumburak. Stojí si v plnom perí na staničnom chodníku, a tak ako ja, pozoruje okolie.Ostatní ľudia na stanici stoja a-čakajú. Tí na prechode pre chodcov, pacienti u zubára, zákazníci v obchode pri pokladni, klienti v poisťovniach či na daňovom úrade... Všetci čakáma a čakáme... V živote máme také zastavenia, keď čakáme. Že prídeme na rad alebo sa niečo stane. Že sa nám niečo splní. Nejaký cieľ, túžba, prianie...Niekto túži po úspechoch v škole, iný chce urobiť kariéru, ženy túžia po dieťati...Máme svoje skryté želania, mnohokrát dôležitejšie ako nastúpiť do autobusu.Zbožne dúfame, že sa nám splnia. Niekedy si na čakanie tak zvykneme, že to považujeme za samozrejmosť, a zabúdame na cieľ. Inokedy čakáme tak dlho alebo tak často, že už radšej nič nechceme.Godot neprišiel.Tak nečakaj a niečo urob. Čas beží proti Tebe, a tým nič nezískaš. Ba práve naopak-iba tým strácaš.Pretože tá chvíľa sa už nikdy, naozaj nikdy nevráti.