Ja som bol len na prednáške Maxa Kašparů. Je to český psychiater. Okolo svojich dvadsiatich rokov sa obrátil na pravú vieru, vyštudoval slovenské vysoké školy, vzal si za manželku Slovenku a momentálne sa venuje riešením problematík v manželstve u druhých v Čechách.
Hovoril o veľmi zaujímavých témach. Ale ja som spravil jednu veľkú chybu. Prečítal som si v piatok jeden príbeh z knižky Slepačia Polievka pre Dušu: Pravá Láska. Vďaka tomu príbehu som sa nedokázal sústrediť na jeho prednášku a si niečo zapamätať. O čo sa tu chcem podeliť, je ten príbeh veľkej lásky, ktorí ma dojal.....
Tri krátke slová
Po mnohých rokoch manželstva som v jeden všedný chladný večer pochopila, ako veľa znamenám pre svojho manžela. V ten spomínaný večer vyslovil tri krátke slová, ktoré ma priviedli do stavu eufórie a spôsobili, že mi srdce tĺklo ako splašené. Pripomínalo to pocit, ktorý zažívate pri detskej láske alebo pri novom romániku.
Často mi hovoril, že ma miluje. Nikdy nezabudol na výročie našej svadby alebo na moje narodeniny a po každej stránke bol pozorný partner. Náš pokojný, jednotvárny život bez dramatických udalostí mi vyhovoval.
Ako obyčajne, prišiel v ten večer domov z práce neskôr a večera ho čakala v rúre. Naši traja chlapci boli už najedení a vykúpaní a práve sa rozvaľovali na svojich zvyčajných miestach medzi krbom a televízorom spolu s našimi dvoma psami a dvoma mačkami.
V suteréne som prenášala oblečenie z práčky do sušičky, keď som začula, ako sa otvárajú a zatvárajú predné dvere. Keď som vystúpila takmer na posledný schodík, zavesil si svoj nepremokavý plášť, pohľadom preletel po hŕbe malých chlapcov a zvierat pred sebou. V tom som ho počula povedať tri krátke slová:„ Kde sú všetci?”
