V roku 2000 som nastúpil do školy. Vďaka súrodencom som nemusel chodiť do škôlky. Nepotreboval som ju. Odvtedy som sa výrazne zmenil. Ja aj okolie. Vtedy som sa potešil, keď sme sa na hodinách nemuseli učiť. Ku koncu tohto maturitného roka, ak sme sa neučili, zrovna som mal veľkú chuť sa učiť. A aj potrebu sa učiť.......
Na základnú školu som to mal asi 500m. Asi mi to dlho trvalo, na strednú som to mal o 200m menej, čiže 300m od domu ( jeden mesiac som to mal najbližšie z celej školy )....
No dobre, ale prečo Posledný výstrel? Toto je určite posledný raz, čo sa vyjadrujem na adresu mojej ,,milovanej,, strednej školy........
Medzi základnou a strednou školou bol veľmi veľký skok. Tak napríklad čo sa týka obedov. Pani kuchárky sa k nám správali už nie na detskej úrovni. Už žiaden zvýšený hlas a ani žiadne hubovanie. Keď som si poprosil o prídavok, vždy mi dali - niekedy aj dvakrát toľko. Nikdy nezabudnem na: „ Helenkó, Lisinovič má dvoječkú...”
Nepamätám si, že by sme sa niekedy na základnej škole ja alebo moji kamaráti porozprávali s upratovačkou. Tu, na GJB, to bolo bežné a príjemné spestrenie prestávok. Aj tu sme mali možnosť počúvať „ Stoličku si’s dal’s hore?” - ale tu to bol milý náučný príkaz ako nejaké splnenie si povinnosti.......
A čo sa týka profesorského zboru?...( všetci profesori okrem jedného ,,jedinca,, - viac článok dole ). Bolo veľmi zaujímavé pozorovať ako sa snažia, nám, nepodctivým a hlavne lenivým študentom, spestriť školský program aj poobedný voľný čas. Veľmi milé bolo, keď som mohol profesorovi nahrať na gól. Napríklad. Alebo chytiť gól. To bolo ešte lepšie :). Až na nejaké pestré chvíľky ktoréhokoľvek profesora, sme mali možnosť cítiť, že je profesor na rovnakej úrovni. Na tej našej. Žiadne rebríčkovanie. Riaditeľ - profesorský zbor - nepedagogický zamestnanci - nič - nič - tri kopy hnoja - a potom tu asi niekde my. Tak toto tu určite nebolo. ( Teda aspoň u niekoho nie - viď zaujímavá a zábavná hodina profesora slovenčiny v treťom ročníku. ) Všetci na jednej úrovni! Mali sme môžnosť to zobrať aj ako výzvu v správaní sa voči tým druhým. Ale či sme ju využili?.....
Rozoberiem konkrétne aj každého profesora:
Taliančinár mi pripomínal môjho brata - takže som si musel dávať pozor, aby som mu nerobil zle a aby som mal voči nemu úctu ako študent a profesor..........
Náš úplne prvý telocvikár mal ,,vyštudované,, karate - takže to aj tak na hodinách vyzeralo: ,, Ič-ní-san-či,,. Mal veľmi dobré rady pred dlhými behmi:„ Začni na sto percent a postupne pridaj.” Nezabudnuteľná je aj jeho hláška na konci hodiny informatiky: „Odhlás to..postav sa..pozdrav sa....naveky.....vypadni..mizero.....”
Slovenčinár, ktorý nás učil do tretieho ročníka, nám uštedril traumu na celý život s jeho vtipmi - ktoré niekedy nikto nepochopil.....smiali sme sa až na ňom, pretože on sa smial na nás......
S profesorkou chémie a biológie sme robili asi zlé alebo nesprávne pokusy - pretože škola ešte stále drží a stojí. Učila nás aj UMK. Keďže u nás nevidela žiadne výsledky, dala sa radšej na trénovanie dievčat vo florbale - za čo by som jej chcel poďakovať, pretože veľmi rád vidím dievča/ženu športovať.......
V treťom ročníku nás učila dejepis a informatiku pani profesorka, ktorá došla hneď po vysokej škole. Takže sme ju brali ako svoju vlastnú sestru - preto sme jej aj patrične robili zle....ale zvládla to, aj keď bola veľmi mladá........
Na oktávke skoro každý deň jazdil náš druhý profesor telocviku. S ním sme mali možnosť isť cez seminár z geografie do ,,Dželoustonu,, sa pozrieť na dinosaure - ale to iba akože.......
Na maturitu zo slovenčiny nás pripravoval najdlhšie pôsobiaci profesor na škole. Neviem prečo, ale keď pokračoval v skúšaní, vo svojom vnútri som počul: „Tono poď ešte ty,” a skoro vždy to tak aj bolo.......
Na hodine náboženstva stačilo spomenúť Winnetua alebo šport ( zvyčajne hokej / hokejbal ) a o zábavu sme mali postarané........a samozrejme hneď sme mali očko u profesora......ale veľa krát sme to neskúsili.........
Nakoniec by som chcel ešte pridať, že sme mali angličtinu. Môj najneobľúbenejší predmet na škole. Predmet, nie profesorka. Čo sa týka nej, musí to byť silná žena - keďže prežila všetky naše vyčínanie a vyrušovanie. A áno, ja viem, že som dosť tomu pridal aj ja, ale keď zrovna na angličtine ma napadlo niečo veľmi dôležité - takže som to musel ,,predať,, druhému........a ešte dlho budem počuť: „Tono prezuvky?!”
Ich pedagogický zbor je o niečo väčší. Nebudem tu ale rozoberať niekoho, kto ma neučil......
A ten jeden? Nemusím ho tu menovať. Každý vieme, kto to je - teda aspoň tí, ktorí majú niečo spoločné s poslednou históriou GJB. Na začiatku prvého ročníka bol pre mňa veľkým Vzorom. ( dobre čítaš s veľkým V ) Ešte aj v štvrtom ročníku ním bol. Do istej chvíle. Preto som sa išiel k nemu poradiť ohľadom stužkovej. Ale potom sa to jaksi zmenilo. Začali sme ,,válčiť,,. Do otvorenej bitky sme sa dostali skoro v každej situácií, ani nevieme ako. Ale potom som rezignoval. Už som nemal chuť sa s ním preťahovať o každú blbosť - takže sa zväčšila ,,hráz,, medzi nami. A čo ďalej? Musím predýchať všetky tie situácie v ktorých mal ,,akože,, navrch, a potom sa možno aj porozprávame ako seberovný........
Po obede vo voľnom čase sme mali možnosť chodiť na rôzne krúžky:
Asi najviac som chodil na florbal a hokejbal. Je to ,,skoro,, rovnaký druh športu, takže keď som trénoval na jeden, trénoval som aj na druhý........
Na svätých omšiach sme si zaspievali s naším zborom......ktorí pravidelne trénoval......jasnéééé, ja som nespieval, pretože si chránim svoj nádherný mužský hlas - ale môžu si zato oni, lebo nikdy nedali môj obľúbený rap......
Ešte som sem-tam zašiel na futbalový krúžok si skôr trochu zabehať ako zatrénovať techniku......
A čo spolužiaci? Nebudem sa tu vyjadrovať - bolo by to na dlho. Ale v skratke: za niektorích som vďačný/iným by bolo dobré zavesiť mlynský kameň.......to už poznáte. Ale napríklad s takým Štefanom som bol spolužiak od piatej triedy až doteraz. Popri Luckinom boku som sa veľa naučil vo vzťahu k žene :)( viac tretí ročník ). S Andrejom sme mali dlhé debaty, ako pripraviť psa k obedu. Mal som aj spolužiaka, ktorý nikdy nepil. Niektorí vyhodili zo svojej reči mäkké ď, ť, ň, ľ a zas niektorí mäkčili všade........
Stužková? Nedá mi nespomenúť. Áno, som veľmi hrdý, že som sa jej nezúčastnil. Ale musím sa priznať. V jednej chvíli som začal pochybovať. Či som sa rozhodol správne. Ale v istom momente som zistil, že to bol omyl ( moje pochybovanie )......
To je tak asi všetko. Bude mi ešte dlho trvať ( 2-3 roky), než sa dokážem povzniesť nad všetky tie prasačiny, ktoré sa stali voči mne. Jedného dňa, budem možno vidieť viac dobrých vecí, ako zlých. Dúfam, že sa mi to jedného dňa podarí a nájdem spoločnú reč ( hlavne s niektorími spolužiakmi ), v ktorej sa budeme navzájom tolerovať a prijímať taký, aký sme......rozdielny/iný/jedinečný/originálny.....
Keby som mal zhrnúť celkový dojem zo školy tak: Je na dosť vysokej úrovni. Zažil som veľa pekných situácií/zážitkov, ale momentálne prevažujú tie negatívne. Tie, vďaka ktorím nedokážem teraz spätne pozerať na školu ako na veľké Plus v mojom živote..........Hough, dopísal som!
