Prvé dve hodiny sme sa učili. Po nich nasledoval presun do multimediálnej miestnosti našej školy, kde sme netrpezlivo čakali na signor Zanini. Dvadsať minút hovoril o svojom živote: ako dieťa prechádzal viacerími školami, na ktoré chodil buď pešo, buď na bicykly alebo autobusom. Po krátkej prestávke nám odpovedal na naše zaujímavé otázky......
Mali sme možnosť počuť veľa vecí a skúseností. Ale asi najviac mi utkveli v mysly tieto: športovec ako taký, ktorí má možnosť sa dostať na vrchol, by sa mal už od takého ,,ranného,, štádia snažiť o pokoru. Lebo ak sa dostane až na vrchol a nemá ju, tak sa úplne, tak po našom, ,,zopsuje,,. A tým ide jeho výkonnosť dole vodou....... Najviac sa mu páči, ak športovec je bojovník. Že sa nevzdá, keď vidí, že prehra je blízko. Jeden z viacerích príbehov, ktorí nám hovoril, bol o zápase Slovenského tímu proti Španielsku. Naši prehrávali 2-1 a v štvrtom sete 21-17. Už videl na hráčoch, že im klesá hlava, že sú pripravený prijať prehru a rýchlo zmiznúť do šatne. Vtedy si vypýtal time-out, prišiel za každým, potriasol ním a povedal mu, že to vyhráme. Ten set sme vyhrali a posledný sme v timebreaku dokázali taktiež vyhrať........Nemá rád, keď niektorí hráč hrá na seba. Ak je šport kolektívna hra, mal by hrať ako kolektív a nie ako sólo........
Prečo som dal do nadpisu článku aj Dánsko, keď do teraz som ho ani raz nespomenul. Po diskusií pána Zaniniho sme si išli obnoviť srdcia na svätú omšu, po ktorej sme mali neohlásenú prednášku o skúsenostiach dvoch bývalých študentov v Dánsku. Z tých dvoch prišiel iba jeden - Momo ( Jozef Šimo ). Absolvoval niekoľko mesačný kurz dizajnu. Teraz už sú opäť na Slovensku. A tu sa moja možnosť byť na prednáškach skončila, z dôvodu, že vypršal čas a išli sme na naše obľúbené hodiny konverzácie v talianskom jazyku. Ale pre niektorých prednášky pokračovali - koniec Dánska od Moma a ďalšie dve od Majky a Matúša.....
