Bola to riadna rana, keď sme niektorí od konca decembra začali spájať slová Schumacher a katastrofa / úraz / postihnutie a nedajbože aj smrť. Jéééj.
To je tá téma, nad ktorou by som sa chcel trochu zamyslieť.
Každý človek skôr alebo neskôr zomre. Niekto sám a iný v obkolesení rodiny. Niekto náhle a iný zase veľmi pomali. Niekto mesiac po dvadsiatke v malom stredoeurópskom štáte neznámy aj svojmu susedovi a niekto sedemdesiatsedem ročný, tiež z málého štátu, ale na druhú stranu známy po celom svete. Tak prečo ju nečakať hneď!
Koľkí odídu zo sveta po strelbe, výbuchu a havárií. Po páde, chorobe a starobe. Po rýchlej jazde cez diaľnicu alebo pomalej chôdzi po prechode pre chodcov. Pri prevoze vrtuľníkom alebo po niekoľko ročnom prípútaní na lôžko ,,vďaka,, kóme. Niekto odíde ticho na kraji dediny, iný zase po veľkom reve v pralese. Tak prečo ju nečakať všade!
Niekomu prídu na pohreb len zo slušnosti, inému zasa prídu neskoro na pohrebný obrad vďaka dopravnej zápche v meste, ktorá bola iba preto, lebo všetci sa chcú dostať čo najbližšie k cintorínu na ktorom sa ochvíľu začne posledná rozlúčka s človekom, komu na všetkých záležalo. Tak prečo ju nečakať u všetkých!
Niekto je tichý celý život a tak aj odíde. Aj keď na jeho pohrebe je dosť rušno. Niekto reve a búcha celý život. A pohreb? Alebo smrť? Ako vánok. Teda aspoň ten pohreb. Niekto ,,predĺži,, svoj život miernosťou a niekto ho ,,míľovými,, krokmi skráti svojou slabosťou (alkohol, jedlo, nerozvážnosť, nevedomosť...). Niekto s úsmevom na perách a pokojom v srdci, lebo zveľadil všetko, čo dostal. A koľkí s plačom a hnevom vo svojom vnútri, lebo zničili aj to málo čo dostali. Niektorí po úprimnom rozhovore a poprosení o odpustení a niekto po hádke. Tak prečo ju čakať iba po telesnej stránke!
Smrt? - no je to trochu horší než dospíváni, ale nic, z čeho by sys mněl dělat velkou hlavu......smrt není vůbec smutná...smutná věc je, že většina lidí vůbec nežije...
Stejně nakonec umřeme všichni.
Způsob si sice nevybereme ale je na nás jak se smrti postavíme.
Abychom zemřeli jako ..... muži/ženy.
Každý musí zemřít...ne každý však skutečně žije...
Smrť som mal už toľkokrát pred sebou, že keď prišla, nevidím nič nové....
A teraz naspäť k téme......
S bratom Rafaelom.....
K Michaelovi. Keďže jazdil najrýchlejšie, ja osobne som ho veľmi rád nemal. Veľkých cien bolo napríklad 16 a on vyhral asi 14. Nuda nie? A to ešte keď sa jeho spolujazdec musel nechať predbehnúť tesne pred finišom! Tak to bolo veľa aj na mňa. Ja som mal radšej jazdca z trochu severnejšej krajiny. Krajiny tisícich jazier. Najprv Miku a potom až doteraz KIMIHO.
,,No ale je to borec....byl aj v rellye!,,
Ale keď som počul, čo sa mu stalo, hovorím si: „ Fúúúha, na každého dojde!!” Ale tak každý človek je len človek. Nás kresťanov Biblia učí, že si máme ukladať poklady hlavne v nebi. Tam ich hrdza a moľ neničí. A také vysunuté pracovisko Boha v nás je naše vnútro. Tam si máme zhromažďovať poklady. Naše dobré skutky. Po nahliadnutí do svojho vnútra človek zístí, že je v ňom veľa Lásky, ktorú má ,,vymeniť,, počas života TU na Zemi za tie dobré skutky. A aby neprišiel do neba s prázdnymi rukami.......
A to, že išiel pomôcť druhému, vďaka čomu padol, tak to je borec. „Nikto nemá viac Lásky ako ten, čo položí svoj život za druhých.” Cháp to asi takto: „.....ako ten, čo sa vzdá svojho vlastného komfortu pre druhého aj napriek tomu, že z toho nič nemá.”
P.S.: Neviem ako sa to skončí, ale ak zomre, odíde veľký človek. Mohli by sme to brať ako jemné upozornenie: POZOR!! A keď sa prebudí ( nevie sa v akom stave ) bude to mať ťažké, ale keďže sa ešte za aktívneho života obklopil, preňho, vynikajúcimi ľuďmi, tak sa mu po čase môže zlepšiť zdravotný stav a postavý sa na ,,vlastné,, , aj keď to možno nebude tak, ako predtým.......
