Sociálna fóbia sa prejavuje silným strachom z jednej alebo viacerých situácií a vyhýbavým správaním. Postihnutý sa obáva, že sa pred druhými zosmiešni, znemožní alebo inak znehodnotí svojim prejavom alebo svojím správaním, či viditeľnými príznakmi úzkosti. Sociálna fóbia je pre postihnutého značne zaťažujúca s vážnym zásahom do jeho života.
Napriek častému výskytu je sociálna fóbia relatívne málo diagnostikovaná, pretože ľudia ňou trpiaci často nevyhľadajú odborníka, hanbia sa za svoje problémy a majú strach o nich hovoriť s neznámym človekom. Často sa domnievajú, že ich úzkosť v sociálnych situáciách je povahová črta, prípadne sa obávajú nálepky psychickej poruchy. Vyskytuje sa častejšie u žien ako u mužov. Priemerný vek začiatku ochorenia sa udáva okolo 12. roku života. Postihnutí sa dostávajú k liečbe v priemere medzi 30. a 41. rokom veku.
Ale preco Vam chce priblizti tuto chorobu jeden stary dedo? Nuz, priznam sa Vam, ze moj vnuk tiez trpel s touto chorobou. Ako rodina sme si to vsimli neskoro ked uz mal 28r. Odjakziva mal nejake problemy, ale nikto si ho nevypocul, lebo sam o problemach nerad hovoril, schovaval ich v dusi.
Moj vnuk vyrastal v rodine bez otca. Otec bol pritomny, ale opustil rodinu a zalozil si novu. Kym bola moja dcera spolu s otcom mojho vnuka hadky, krik a niekedy aj nasilie bolo kazdodenne. Po rokoch trapeniach som prehovoril moju dceru aby konecne ukoncila vztah a dala sa na rozvod. Stalo sa to tak, lenze nikto netusil, ze otec, ktory nikdy cas nemal na svojho syna, bude chciet vychovavat svojho syna u druhej rodinky. Moj vnuk sa napokon rozhodol pre svoju matku a sud udelil pravo otcovi navstevovat svojho syna v urcitych intervaloch. Prebiehalo to tak niekolkorokov. Vtedy som este nevedel o tom, ze v com spociva "otcova vychova".
Ako 20r. chalan sa moj vnuk nechoval ako typicky burlivi tinedzer. Bol velmi poslusny, pomahal kde trebalo, ucil sa dobre. Bol sice tichy odjakziva, ale to sa nam tak zdalo normalne. Po case vsak moj vnuk ustalil. Nehovoril vela, prejavoval znamky depresie, uzkosti. Nechcel ist do spolocnosti, mal malo kamaratov a dievcat sa bal. Takze bol sam.
Ked dokoncil studium na VS sa zacali problemy. Ostal doma a nic nerobil. Pozeral do prazdnoty alebo pozeral tv, internet. Nikdy sme ho nevideli s usmevom alebo kecat s niekym. Bolo na nom vidno, ze nieco neni v poriadku. Spytali sme sa ho, co ho vlastne trapi, ale odpoved bola vzdy nic alebo sa vyhovaral na to, ze si nevie najst robotu. Dni,mesiace,rok presiel a moj vnuk bol na tom stale horsie.
Rozhodol som sa ho rozbat na rybacku. Na zaciatku nechcel, ale potom som ho nahovoril. Nebolo to lahke s nim, pocas celej cesty bol ticho ani len nezmurkol. Pri rybacke som sa rozhodol, ze sa pustim s nim do konverzacie a budem pokracovat kym mi nepovie vsekty problemy.
Po case sa rozhovoril a nasiel som jednu stroskotanu dusu, ktora potrebovala pomoc. Nechcem prilis do detailov, len Vam chcem priblizit par veci aby ste pochopili o com hovorim.
Otec mojho vnuka sa vzdy posmiesnoval nad niecim. Ved viete, chlapec v pubertalnom stadiu nevyzera bohvie ako a moj vnuk mal velke problemy s akne. Otec mu stale pocas 5r. vytkol aky je skaredy a posmiesnoval sa nad nim, ale to nebolo nic. Nikdy ho nepochvalil. Po uspesnej maturite co zvladol s priemerom 1,1 dostal od otca usmev, na 18 narodeniny nedostal nic ani len objatie nic. A este viac a viac veci o ktorych vam nechcem povedat viac.
Zrazu som ho pochopil a vsetky moje otazky boli zodpovedane....lenze....neskoro.
Pocas cesty domov sme podebatovali o vsetkom co len nas napadlo. Videl som ho usmievat a rozpravat, vyjadroval svoju mienku a bezstarostne kecal a kecal... . Vnoci sme dorazili domov. Nechcel som otravovat moju dcerku s mojimi informaciami a preto som radsej nic nepovedal. Moj vnuk ma objial a povedal, ze ma ma rad. Bola to nadherna chvilka.
Druhy den som musel odcestovat kvoli robote do Nemecka, takze som zas nemal prilezitost porozpravat sa s mojou dcerou o problemach vnuka. Po tyzdni som sa vratil a cakala ma zla sprava: moj vnuk spachal samovrazdu... .
V tej chvili som sa povazoval za vraha a aj dodnes nesiem v mojej dusi zodpovednost za smrt nevinneho cloveka. Po 2mesiacoch som si sadol a porozpraval o nasej rybacke mojej dcere. Neobvinovala ma. Stale si kladla otazky preco som to nevidela, preco som nic neurobila.... . Potom sa mi priznala, ze moj vnuk maval problemy s travenim, potenim dlani a vzdy ak mohol tak sa oddelil od spolocnosti a bol sam. Dcera si to vysvetlovala ako pubertalny problem z ktoreho vyrastie, ale nestalo sa tak.
Teraz po 10r. je uz neskoro na to, aby som s nim pokecal o problemach, dievcatach alebo len tak si sadnut a podebatovat o zivote. Preto Vas sprosim mili citatelia, pokuste si sadnut s vasou dcerou, synom, vnukom alebo znamim aspon raz za mesiac a skuste spoznat/pomoct tej druhej dusy. Nikdy neviete co sa skryva za usmiatou alebo nemeniacou sa depresivnou tvarou... Pokuste sa pomoct....kym je moznost....
P.S.. prepacte mi gramaticke chyby, ale na nete som "novacik" a mam par problemov, ale slubujem, ze sa zlepsim.
