Prefrčal mi pár centimetrov pred objektívom. Stál som na kraji chodníka a fotografoval vilu na druhej strane cesty. Viem, že je tam hustá premávka a skutočne si dávam dobrý pozor na to, kde sa postavím. Tento autobus sa však musel rútiť mimoriadne tesne pri chodníku.
Predstavil som si, že som Faun na fasáde Pisztoryho paláca, ktorý sa už vyše storočia pozerá dolu, na priestor pod ním. V nemom úžase sleduje obyvateľov mesta, ako dokážu premeniť nádherný bulvár so žltými dlaždicami, ktorého stredom jazdila kedysi električka, na asfaltovú diaľnicu preplnenú hlučnou dopravou. Nedokáže pochopiť, ako sa ľudia tak ľahko vedia vzdať pohľadu na krásne zdobené fasády palácov, bytových domov a víl na Štefánikovej ulici. Vo svojej mysli by si skôr predstavil zachovanie bulváru, vytvorenie pešej zóny s malými butikmi a kaviarničkami. Po chodníkoch by sa prechádzalo s potešením a dal by sa tam príjemne tráviť voľný čas. Električky by opatrne s cinkotaním prechádzali a cestujúcich by potešil pohľad na krásne fasády, pekne upravené chodníky a mestskú zeleň. Pritom Faun dobre vie, aké dôležité sú pre človeka dennodenné pozitívne podnety.
Určitú nádej na zmenu k lepšiemu Faunovi dáva skutočnosť, že niektoré vily sú už zreštaurované. Avšak mocná dopravná tepna, ktorá na Faunov bulvár nepatrí, ešte dlho bude prehlušovať nemú nádheru.
