„Zrušia nám obec.“ Touto obavou sa na Slovensku končí takmer každá debata o reforme samosprávy, často skôr, než sa začne. A ten strach nie je hlúpy ani prehnaný.
Obec je pre mnohých ľudí to najbližšie, čo zo štátu dôverne poznajú. Má svoje meno, kostol, cintorín, ihrisko a starostu, ktorého poznajú od detstva. Keď potom zaznie slovo „zlučovanie“, počujú jediné: niekto chce, aby ich obec zmizla a slovenských podmienkach je tam ešte aj miestna rivalita - bude nám cudzia obec hovoriť čo máme robiť.
Povedzme preto hneď na začiatku jasne: v tom, čo navrhujeme, žiadna obec nezanikne. Ostane jej názov, hranice, identita aj hlas. Zmení sa niečo iné, a to, kto za obec urobí prácu, na ktorú dnes sama nestačí. A musí to fungovať tak, aby hlas každej ulice bol zastúpený.
Tento článok nenavrhuje, ako presne majú občiny/municipality vyzerať. Konkrétne riešenia už existujú, napríklad v štúdii Tomáša Černěnka Reforma miestnej samosprávy. Chceme sa pozrieť na to, prečo ich verejnosť zatiaľ neprijala, a ponúknuť príbeh, ktorý by im mohol dôveru získať.
Starosta, ktorý robí za piatich
Predstavme si obec so 180 obyvateľmi. Jej starosta je na čiastočný úväzok. Ráno podpisuje faktúry, potom ako stavebný úrad rieši prístavbu garáže a popoludní vypĺňa výkaz pre ministerstvo.
Večer sedí nad žiadosťou o eurofondy, ktorú nemá kto odborne napísať a na externú firmu obec nemá. Keď v zime napadne sneh, sadne na traktor sám. Nie je zlým starostom, len robí prácu piatich ľudí za plat jedného.
Občan z toho dostane presne toľko, koľko sa dá stihnúť: základ a nič navyše. A takých obcí nie je málo. Do 250 obyvateľov ich má 539 a ďalších 579 má do 500 obyvateľov.
Náklady samostatnosti vidno aj pri voľbách. V tohtoročných komunálnych voľbách malo 2 279 z 2 921 obcí jediný volebný okrsok. Každá z nich musela zostaviť komisiu, otvoriť miestnosť a zabezpečiť lístky, a to aj tá, kde bolo zapísaných 11 voličov.
Spájanie síl
Navrhujeme iný prístup: spájanie síl. Obce, ktoré už dnes tvoria prirodzený celok, vstúpia do spoločného zväzku. Ich ľudia chodia do tej istej školy, k tomu istému lekárovi a do tej istej práce.
Tak vznikne občina, spoločenstvo obcí, municipalita. Bude mať úrad s odborníkmi, ktorých si malá obec sama nikdy nemohla dovoliť: stavebný úrad, účtovníkov, projektového manažéra či sociálneho pracovníka.
Obec si ponechá názov, svojich priamo volených zástupcov a dostane hlas pri rozhodovaní občiny. Nekončí sa teda obec. Končí sa doba, keď musí všetko zvládať sama.
Štát, ktorému neveríme
V minulom článku sme písali o tom, že štátu veríme málo a našu dôveru má práve naša obec. Táto skúsenosť je bežná: na ministerstvo sa nedovoláme, na úrade nás pošlú o dvere ďalej, ale starostu stretneme v obchode a vybavíme to.
Túto nedôveru netreba prekonávať presviedčaním. Treba ju vziať vážne a obrátiť na argument: ak ľudia veria tomu, čo je blízko, potom tam má ísť viac práce, viac peňazí a viac rozhodovania.
Najprv stabilizovať, potom stavať
Každá vláda, ktorá príde, bude musieť šetriť. Verejné financie sú napäté a ľudia právom čakajú, že štát začne šetriť na sebe, nie na nich. Zrušiť pár ministerstiev a zlúčiť úrady je nevyhnutný prvý krok.
Samotné škrty však efektívny štát nevytvoria. Ak sa len zruší úrad a jeho práca zostane, prenesie sa na zvyšok úradníkov alebo ju nebude robiť nikto. Ľudia potom zažijú presne to, čoho sa boja: menej služieb za rovnaké dane.
Preto treba povedať aj druhú polovicu príbehu. Úlohy, ktoré dnes vykonávajú vzdialené a preťažené štátne úrady, prevezmú občiny, teda spoločenstvá obcí s odborným úradom blízko ľudí.
Nejde o to, štát okresať a obce nechať, ako sú. Ide o to, aby sa práca presunula tam, kde ju ľudia vidia, poznajú toho, kto ju robí, a vedia ho zavolať na zodpovednosť.
Šetrenie bez reformy je len ďalší sľub, že bude horšie. Šetrenie spojené so spájaním síl je sľub, že štát bude konečne bližšie k ľuďom.
Spájanie síl, nie obcí
Prestaňme preto hovoriť o spájaní obcí. Hovorme o spájaní síl. Žiadna obec nemá zaniknúť, má len prestať byť na všetko sama.
Nedôvera v štát nie je prekážka reformy. Je to jej najsilnejší argument. Ľudia nám hovoria, že veria tomu, čo poznajú a čo je blízko, tak im to dajme: lepšie služby, odborný úrad a zástupcu z vlastnej ulice, ktorého poznajú po mene.
Keď ľudia zažijú, že im verejná správa pomáha rýchlo, blízko a zrozumiteľne, začnú jej znovu dôverovať. Dôvera v obec sa tak môže stať základom dôvery v celý štát.
Na konci tejto cesty nie je len lacnejší štát. Je to silná spoločnosť, ktorá stojí na dôvere a na spokojnosti ľudí s tým, čo pre nich ich štát robí.
