Pri zápase s COVID epidémiou sa príliš sústredíme na prvú frontovú líniu a často krát zabúdame, že tento stav, ktorý zasahuje všetky vrstvy spoločnosti, neskončí zasadením ťažkej rany COVIDu vo forme vakcíny. Iste, mať prostriedok na ochranu pred touto nákazlivou chorobou je prvoradé a dôležité, už len z pohľadu na dodanie nádeje nejakého konca nám všetkým. Nepodliehajme však klamnej predstave o ultimatívnej zbraní, ktorá nás ako mávnutím čarovného prútika, zbaví všetkého zlého a nastolí zažitý poriadok a očakávaný pokoj.
Teraz, keď sa hádam vďaka vakcíne môžeme nazdávať, že útok bude odrazený, musíme využiť COVID krízu ako príležitosť pre vytvorenie nástrojov, ktoré nám pri obdobných krízach uľahčia obranu a zároveň môžme z ich existencie ťažiť aj v bežných - nekrízových obdobiach.
Jednou z oblastí, ktoré (nielen teraz) neprávom prehliadame a vytesňujeme, pretože sa nám v závale každodenných naliehavých problémov zdajú druhoradé, je vzdelávanie. Máme šťastie, že COVID kríza prišla v čase internetu a technologických možností, ktoré nám umožňujú presunúť výučbu do virtuálneho priestoru a tak potlačiť neželaný osobný kontakt v školách a aj napriek tomu zabezpečiť priebeh vyučovania. Zároveň však nám táto kríza ukázala, ako trestuhodne sme nepripravení využiť plný technologický potenciál, ktorý sa nám ponúka.
Je paradoxné, že ako spoločnosť, kde sa bežne používa bezkontaktný spôsob platenia (na rozdiel od niektorých “západných” krajín, kde často nad platbou mobilom na benzínke len pokrčia ramenami), bežne sa nakupuje cez internet (už aj potraviny) a premiér manažuje krajinu pomocou statusov na facebooku, nedokážeme vnímať potrebu škôl disponovať s takýmito nástrojmi. Veď skúsme sa pozrieť aké majú naše základné a stredné školy pripojenie k internetu, koľko učiteľov disponuje notebookom od školy a aké softvérové a hardvérové vybavenie majú k dispozícii žiaci a študenti na školách (mimo vlastného). A hoci sme školám nezabezpečili ani tieto základné potreby, napriek tomu od nich požadujeme, aby v tomto období zabezpečovali riadnu a prvotriednu online výučbu. Darmo budeme doma frflať a ministerstvo školstva sa bude tváriť, že výučba prebieha plnohodnotne, je pochopiteľné, že aj napriek snahe, narazíme na limity vybavenia ktorým školy dnes disponujú.
Určite sa zhodneme, že každé povolanie potrebuje na kvalitné zabezpečenie svojho výkonu náležité technologické vybavenie. Tak ako lekári potrebujú pre CT, C rameno či pľúcnu ventiláciu, aby mohli zabezpečiť špičkovú starostlivosť, učitelia potrebujú technologické zázemie, aby mohli predávať vedomosti našim deťom. Ak to kedysi bola tabuľa, učebnica, pero a papier, tak dnes to sú počítače, prístup k internetu, kamery a mikrofóny a v neposlednom rade softvérové platformy pre tvorbu a zdieľanie obsahu a online výučbu.
V kríze v akej sa nachádzame je ťažké rozhodnúť ako a načo použiť dostupné prostriedky. Každá časť spoločnosti a každý jednotlivec vníma situáciu cez prizmu svojich problémov a každému sa javí jeho problém hodný podpory zo strany štátu. Pri rozhodovaní o podpore pri sanácií problémov, ktoré COVID zapríčinil či odhalil, by sme ale mali zobrať na zreteľ aj dlhodobý účinok prijímaných opatrení. Ukážkovým zlyhaním takéhoto osvieteného prístupu, je realizácia plošného testovania. Od začiatku spochybňovaná aktivita, ktorú sme zrealizovali bez akejkoľvek diskusie a aj napriek varovaniu odbornej verejnosti, nás vyšla viac 100 mil. Jej účinok bol od začiatku plánovaný ako jednorázový a hmatateľný výsledok (Vianoce bez lockdown?) je prakticky nepostrehnuteľný. Ak by sme obdobné prostriedky použili na podporu dištančného vzdelávania, tak 2500 základných škôl a 800 stredných škôl mohli jednorázovo dostať približne 30 000 Eur na zabezpečenie nevyhnutného vybavenia. Takéto vybavenie by sa dalo používať dlhodobo. Strašiak epidémie nás totiž len tak neopustí a dištančné vzdelávanie, prípadne jeho formy, budú aktuálne ešte nejaký ten rok.
Možno to znie cynicky porovnávať opatrenie, ktorého cieľom bolo v konečnom dôsledku zníženie úmrtnosti s opatrením, ktoré “len” zredukuje problémy určitej časti spoločnosti. Avšak žiaden život by nemal byť považovaný za menej dôležitý. Ani ten prežitý a ani ten čo na prežitie ešte len čaká. Mladých ľudí dnes ponechávame bez povšimnutia, napospas osudu predstierajúc, že predsa sa im nič nedeje. Prakticky nie sú chorí, môžu pozerať do mobilov tak ako doteraz a ešte nemusia chodiť do školy. Len vlastne nemôžu chodiť nikam, nič robiť a vlastne ani nikoho nezaujímajú, pretože sú dôležitejšie veci na programe dňa. Celý život ešte len čaká, tak nech vyčkajú(?).
Je načase ukázať, že nám v tejto dobe záleží na životoch všetkých rovnako a že mladých ľudí nehádžeme cez palubu ani v týchto pohnutých časoch a tento postoj demonštrovať aspoň formou adekvátnej podpory vzdelávania. V mladosti sa formujú postoje o ktoré nás sprevádzajú celý život. Obavám, že pokiaľ zotrváme predstieraní, že všetko je v poriadku, je možné že 700 000 žiakov a študentov to akceptuje ako normu a možno o pár rokov budú aj oni iba predstierať, že sa o nás zaujímajú.
