„Žijeme v mieri a chceme mier.“
Tieto slogany sa v našich končinách udomácnili hneď po II. Svetovej vojne. Svet sa však polarizoval a nedávni partneri a spojenci začali na seba pozerať s podozrením, ktoré rezultovalo v dosť intenzívnych snahách o vývoj nových prostriedkov hromadného i individuálneho ničenia. Pár desaťročí po vojne vlastne neexistovalo reálne nebezpečenstvo ďalšieho veľkého konfliktu, takzvané veľmoci však cítili potrebu „ukazovať svaly“ hlavne aby urobili dojem dominancie vo svete. Významné protipóly boli tzv. „Západ“ tvorený USA a ich západoeurópskymi partnermi a „Východ“ s dominujúcim ZSSR a jeho satelitmi, ktoré Stalin svojou bezočivosťou získal v povojnových jednaniach. ZSSR úspešne produkoval a u svojich satelitov implementoval kvetnaté frázy o osloboditeľskej sovietskej armáde a jej nezastupiteľnej úlohe pre udržanie mieru vo svete.
V skutočnosti po vojne nemal nikto snahu vyvolávať nový konflikt, Sovieti však potrebovali, aby hlavne ich satelitné štáty nadobudli dojem, že Sovietom majú byť vďační za oslobodenie. To sa im skvelo podarilo pomocou masívnej a vytrvalej propagandy, množstva infiltrovaných špiónov –teda tzv. poradcov- ktorí hojne pôsobili v satelitoch ZSSR (a robia to účinne dodnes). Okrem samotnej propagandy úspešne využívali teror vo forme vykonštruovaných procesov končiacich trestom smrti pre nevinné osoby, ktoré sa nepodarilo zlomiť, alebo podplatiť.
To Sovietom fungovalo, problém propagandistickej mašinérie je však v tom, že je neproduktívna, teda neprináša hodnoty, ktoré by mohli využívať aj obyvatelia. Preto sa tiež ekonomika ZSSR príliš nerozvíjala a tak sa súdruhovia rozhodli zatvoriť hranice a natiahnuť ostnatý drôt. Je dosť pravdepodobné, že keby boli radšej uvoľnili ekonomiku a dovolili do určitej miery podnikanie, napríklad tak, ako to dnes robia Číňania, neboli by museli tajiť pred ľuďmi priepastný rozdiel v životnej úrovni medzi Východom a Západom. Lenže na to treba zdravé mozgy, ktorých nositeľov však Sovieti z väčšej časti vykántrili, alebo nechali zhniť v gulagoch. A hlavne, súdruhovia zdravým mozgom neverili. Ľahké odchýlky smerom ku náznakom demokracie Sovieti u svojich satelitov s veľkou rozhodnosťou likvidovali, o čom sa presvedčili Maďari v 50. rokoch, či Čechoslováci v roku 1968. Vtedy skončilo veľa životov v dôsledku „priateľskej internacionálnej pomoci“. A vrátilo to „poriadok“, po ktorom aj dnes túži takmer polovica slovenskej populácie, ktorá neverí vlastným očiam, ale pekným sľubom.
Američania sa po vojne teda stiahli, podporili hlavne vo vlastnom záujme štáty Západnej Európy a rozhodli sa nenapodobovať ZSSR, ale zostať pri vlastnom modeli ekonomiky a spoločenských štruktúr. A vyvíjali a vyrábali zbrane i iné technológie a predávali ich rozličným záujemcom. To im prinieslo kopu peňazí a možnosť ovplyvňovať situáciu vo svete. Z času na čas sa rozhodnú zasiahnuť pri nejakom konflikte, do ktorého im vlastne nič nie je, treba však priznať, že aspoň za minulé storočie nepripojili násilne k USA žiadne nové územie. Súčasný prezident USA prejavil záujem o pripojenie niektorých území či štátov k USA, všetko však nasvedčuje tomu, že bude mať dosť iných problémov, ktoré si spôsobil svojou sebastrednosťou a hlúposťou, a neostane mu čas na rozvinutie svojich dobývačných stratégií.
Už len vo svetle vyššie uvedeného a udalostí posledných rokov začína byť jasné, že každý štát, či väčší, alebo menší, musí mať vypracovanú stratégiu zachovania svojej samostatnosti. To hlavne pre malé štáty vedie k nevyhnutnosti vytvárať spojenectvá s inými štátmi podobného charakteru. Tie iné štáty budú tiež mať o také spojenectvá záujem, budú však posudzovať obranný potenciál možného spojenca. Verejne a na medzinárodnej úrovni deklarovaná taktika súčasného ministra obrany, ktorá predpokladá okamžitú kapituláciu štátu po jeho napadnutí nerobí tento štát príťažlivým pre obranné spojenectvo s kýmkoľvek, možno s výnimkou agresora. Ak to bolo myslené tak, ako to odznelo, treba „bezodkladne“premenovať toto ministerstvo na ministerstvo kapitulácie a kompletne zastaviť jeho financovanie. Autora prehlásenia treba súdiť podľa platných zákonov a neodkladne začať pracovať na inovácii stratégie obrany štátu.
Ak tento štát dospeje k záveru brániť svoju suverenitu, bude na to potrebovať obrannú stratégiu a ľudí, ktorí dokážu takúto stratégiu vytvoriť a ďalších ľudí, ktorí budú ochotní a schopní túto stratégiu napĺňať. Musia jej teda veriť a vedieť čo robiť v prípade potenciálnej krízy.
Ku schopnosti obrany štátu treba odhodlanosť, morálnu silu, vieru v svoje schopnosti a technické zariadenia. Tieto základné vlastnosti v súčasnosti v tomto štáte nebadať. Preto je nevyhnutné a naliehavé vytvoriť stratégiu prípravy ľudí schopných a ochotných spolupracovať na obrane štátu a zdá sa, že je nevyhnutné, aby sa na exekučnej časti tohoto veľkého plánu podieľali profesionáli a aby aktívna a bojaschopná časť obyvateľstva z radu neprofesionálov získala základný výcvik a mohla byť k dispozícii v prípade potreby obrany štátu.
