Kozmické častice s veľmi veľkou energiou je fyzikálna záhada.

Tak poďme túto záhadu vyriešiť novou fyzikou. Dajme tomu, že sa protón dostane do silného priestorového poľa. Naberie viac priestorovej hmoty do seba, čo znamená viac hmotnosti a samozrejme, že sa pre toto pole prepočíta celá astrofyzika, lebo vedci hovoria, že ak by sa zmenila hmotnosť protónu, tak svet sa rozpadne. Myslím si, že svet sa nerozpadne, len nastane prepočet viacerých hodnôt v častici. Pri väčšej hmotnosti častice, ktorú získa v silnejšom priestorovom poli zoslabne objemová hustota elektromagnetickej hmoty, ktorú protón nesie so sebou. Takže prepočítava sa viac hodnôt zmenou hustoty energie priestorového poľa pre elementárnu časticu takým spôsobom, že svet sa zachová a bude ďalej fungovať ako nová realita.

Teda ako bolo povedané svet sa zmenenou nejakého parametra elementárnej častice v zmenených podmienkach – teda v inom hustejšom alebo redšom priestorovom poli asi nerozpadne, len sa vzťahy s inými hodnotami intenzít interakcií prepočítavajú na novú realitu. Veľká objemová hustota energie priestorového poľa zväčší hmotnosť častice letiacej v tomto fyzikálnom poli – priestore. Dôjde to až tak ďaleko, že u tejto častici je priestorové pole silnejšie než elektromagnetické alebo časticové pole, ktoré sú rýchlostne obmedzené zhora. Toto priestorové pole má hybnosť – je to vektor zo smerom a časticu urýchľuje a urýchľuje až prekročí rýchlosť svetla a to aj niekoľkonásobne. Nezabúdajme, že silné priestorové polia majú tvar potrubia – to tvrdia astrofyzici o rozložení tmavej hmoty a ja hovorím, že tmavá hmota je vlastne husté priestorové pole, ktoré je dlhé tisícky ly. Tieto potrubia sú ponapájané na seba ako pavučina. V silnom priestorovom poli existuje kvantový jav, teda druhé svetlo, ktoré ruší alebo zoslabuje gravitačnú interakciu. Takže väčšia hmotnosť častíc je šmahom ruky ihneď upravovaná kvantovým javom na inú hmotnosť – ak s takýchto ťažkých častíc vzniknú telesá, tak intenzita priestorovej interakcie zostane zachovaná, ale ich príťažlivosť bude iná. Tu vidíme ako sa to celé prepočítava, takže nemožno sa na to dívať klasicky.

Ďalej v silnom priestorovom poli elektromagnetická interakcia zase zoslabne. Preto hovorím, že interakcie v časticiach sa podľa fyzikálneho poľa, ktorom práve sú prepočítajú a vzniká nová realita, ktorá tam platí. Mení sa skoro všetko, teda nemožno len povedať zväčšila sa hmotnosť častice, ale zmenili sa aj iné hodnoty v častici – napr. zmenšená objemová hustota elektromagnetického poľa pri celom zmenenom priestore s veľkou objemovou hustotou energie.

Platí pravidlo, že zákony dáva to pole, ktoré je silnejšie a slabšie polia sa mu podriaďujú alebo preberajú vlastnosti silnejšieho poľa. Ak Prvé pole – priestorové nie je rýchlostne obmedzené zhora, čo bolo ukázané v Teórii priestorovej interakcie, že to tak je, tak potom pravidlá určuje toto priestorové pole, ktoré nie je rýchlostne obmedzené zhora a rýchlostne nebudú obmedzené zhora ani zvyšné dve polia, ktoré sú mu podriadené, ak sú slabšie. Po istom čase vyletí táto častica z tohto hustého priestorového poľa do slabšieho priestorového poľa a ihneď sa prepočítajú interakcie. Protón začne vážiť menej – je v slabom priestorovom poli a elektromagnetická interakcia začne pôsobiť silnejšie ako predtým tá priestorová interakcia a preberá na seba svoje zákony, ktoré už potom pôjdu podľa tohto elektromagnetického poľa v danej častici. No ale ten protón má dajme tomu 10 krát väčšiu rýchlosť ako svetlo. Tak samozrejme, že ho toto elektromagnetické pole dá naspäť na rýchlosť svetla, lebo je rýchlostne obmedzené zhora a už pôsobí na mieste, kde práve začala prevládať jeho sila oproti priestorovému poľu a častica, ak mala 10 krát väčšiu rýchlosť ako svetlo, tak keď už z nej ostala len jedna rýchlosť svetla, tak zvyšnú vyššiu rýchlosť ako svetlo premení na veľkú energiu. A tak máme časticu, ktorá má takú veľkú energiu, že vo vesmíre neexistuje nič, žiadny objekt, ktorý by jej takú veľkú energiu vedel dať. A záhada je zrazu vyriešená.

Bezostyšne si myslíme, že všetko čo tu na Zemi nameriame, že to musí byť všade takisto. Zdá sa, že to tak nie je. Asi to bude tak, že aj hmotnosť elementárnych častíc sa môže meniť a je to závislé od sily priestorového poľa, v ktorom sa daná častica práve nachádza. Svet sa na tomto mieste prepočíta na takúto novú realitu a funguje to. Čím silnejšie priestorové pole tým lepšie pre život. Možno tam kdesi v hustých priestorových poliach existujú svety, že vyzerajú ako Pandora z Avataru. Už som uviedol, že môžu existovať hmotné planéty, že na obežnú dráhu sa dostanete dobreže nie výskokom a vznášate sa. Proste keď sa môžu prispôsobovať elementárne častice, tak potom sa môže prispôsobovať všetko pre jeden cieľ, a to pre inteligentný život. Ale taký život, že šťastný, nie to, čo vidíme tu na Zemi. To je v podstate nepodarok, čo my sme. My sme len nejaká odchýlka, niečo čo ani nemalo byť, niečo mimo plán, akýsi omyl. Že ide o omyl to by mala dokazovať skutočnosť, že žijeme v slabom priestorovom poli. V slabých priestorových poliach je podľa mňa vesmírom vylúčený život.

Návod na získanie dôkazov pre moje tvrdenia sú: Treba vyslať na Mars prístroje, ktoré dokážu zmerať hmotnosť elektrónu alebo inej elementárnej častice na tejto planéte. Ak vyjde menšia hmotnosť častice ako je zmeraná na Zemi, tak potom platí, že časticiam sa mení hmotnosť podľa objemovej hustoty energie priestorového poľa, lebo v pásme Marsu je objemová hustota energie priestorového poľa menšia ako na Zemi. To isté urobiť na planéte Merkúr. Ak tam vyjde väčšia hmotnosť častice ako je zmeraná na Zemi, tak potom platí, že časticiam sa mení hmotnosť podľa objemovej hustoty energie priestorového poľa, lebo v pásme Merkúra je objemová hustota energie priestorového poľa väčšia ako na Zemi. Tým sa potom potvrdí, že kozmické častice v hustom priestorovom poli môžu získať veľkú rýchlosť a redšom priestorovom poli potom získajú obrovskú energiu z takto premenenej rýchlosti na nižšiu, lebo musia spomaliť na hraničnú rýchlosť svetla z dôvodov, ktoré som už uviedol.

Keď sa dívame na hviezdy, tak ich spektrálna trieda hovorí o tom, že akú by mali spektrálnu triedu, keby boli v našej hustote priestorového poľa. Nevieme však nič, že akú spektrálnu triedu majú tam, kde naozaj sú.