Reportáž o zjednocujúcich teóriách fyzikálnych polí.

Na základe tohto opisu priestoru a teda tým aj opisu gravitácie ako časti priestoru môžeme urobiť jej zjednotenie s elektromagnetickým poľom. Dá sa to urobiť pomerne jednoducho a rýchlo. Týmto dostávame Jednotnú teóriu poľa a snahu o zjednotenie gravitácie a elektromagnetického poľa máme týmto vyriešenú. Takže žiadny časopriestor nie je treba ani štvorrozmerná geometria, ani M teória alebo superstruny, ani 12 rozmerný priestor, ale úplne jednoduché postupy postačujú, čím je táto teória úplne jednoduchá, pochopiteľná, ľahko sformulovateľná a predstaviteľná.

Za plynúci čas berieme silu, ktorá fyzikálne pole nafukuje – zväčšuje jeho objem, ak sa objem poľa nezväčšuje, tak čas vo fyzikálnom poli neplynie a hodnoty interakcií sa v takomto poli počítajú len cez polohový vektor bez parametra času. V takomto prípade platí, keď čas vo fyzikálnom poli neplynie, že r= doba uplynutia (t) do polohy r, teda polohový vektor je možné zjednodušene zameniť za čas, ktorý fyzikálne pole nafúkol a predstavuje čas minulý, ktorý už uplynul. Polohový vektor je rovnobežný s časovou interakciou a je kolmý na interakcie – pre elektromagnetické pole je to kolmosť na elektrickú a magnetickú silu pre priestorové pole je to kolmosť na gravitačnú a rotačnú silu, pre časticové pole je to kolmosť na silnú a slabú silu. Z uvedeného je zrejmé, že v prírode je sedem interakcií alebo síl, ktoré vytvárajú reálny svet. Vo fyzike sa však dočítate, že sú iba štyri sily. Čo je pochopiteľne nezmysel. Ak fyzici nemajú ani len sily správne spočítané, tak ako môžu potom vedieť skoncipovať Jednotnú teóriu poľa? No nemôžu vedieť. Ak ich na to upozorníte, tak sa budú urážať a durdiť, že čo si to dovoľujete ich poučovať.

Každé fyzikálne pole má svoj čas, silu, ktorá ho nafukuje alebo nafúkla do objemu, a preto časopriestor ako štvorrozmerno je možné úplne vylúčiť z teoretického opisu fyzikálneho poľa a postačujú tri rozmery na opis sveta a všetkých fyzikálnych polí, ktoré sú tri (tri fyzikálne polia), každé je v inom fyzikálnom rozmere svojej hmotnosti (kilogramy, coulomby, silaslabóny ) z čoho plynie, že energia alebo hmota sú v troch formách, ktoré sú jedno, čo je podstata Teórie podobnosti a odlišnosti troch fyzikálnych polí.

A teda na základe toho, čo bolo uvedené v predošlom odseku, pojem časopriestor by sa nemal používať, lebo táto predstava reálne v prírode neexistuje. Tu som pochopiteľne v spore s „oficiálnou“ vedou, lebo považujem za nezmysel priraďovať niečomu existenciu, ak ku tejto existencii neviem nič iné priradiť len jej vlastný názov a priradiť treba ku každej existencii energiu, hybnosť, hmotnosť atď. Podľa Teórie podobnosti a odlišnosti troch fyzikálnych polí má každé pole svoju hmotnosť, ale v inom fyzikálnom rozmere ako to iné pole. A tak fotón váži, ale nie v kilogramoch, ale v coulomboch a jeho váha sa rovná najmenšiemu elementárnemu náboju. Tu priamo vidíte tú logiku! Ak idem hovoriť o niečom, musím mu vedieť priradiť atribúty hmoty, vrátane fotónu, priestoru, atď, priestoru tiež musím vedieť priradiť atribúty hmoty. Všetko, čo existuje má tieto atribúty, ktoré som vymenoval. Len priestoru sa vo Všeobecnej teórii relativity tieto atribúty odopreli a odprezentovalo sa to ako geometria a ako geometria sa to prezentuje ďalej a ďalej a nikto nič proti tomu nemá! Aj keď na základe toho, čo som uviedol ide o zjavný nezmysel chápať priestor geometricky bez uvedených atribútov hmoty ako sú energia, hybnosť, hmotnosť a tak ďalej. Takže celá všeobecná teória relativity je postavená na nesprávnych predpokladoch. A to sú: Že priestor s časom tvoria štvorrozmerný časopriestor. Netvoria, lebo štvorrozmerno neexistuje. Iba trojrozmerno v prírode existuje, lebo priestor je fyzikálne trojrozmerné pole, ktoré má energiu, hmotnosť, hybnosť atď. Čo je potom čas? Čas je alebo čas plynie, ak fyzikálne pole nadobúda zväčšujúci sa objem, tak vtedy plynie čas pre toto fyzikálne pole, keď zväčšuje svoj objem. Inak nie. Na túto časovú interakciu sú kolmé interakcie, ktoré toto pole tvoria a sú kolmé na smer šírenia poľa ako aj polohový vektor na odčítanie hodnôt jeho intenzít, kde čas je rovnobežný so smerom šírenia poľa a je to interakcia, ktorá poľu dáva objem, tak toto je čas. Je kolmý na všetky interakcie, ktoré sú v ploche a čas je kolmý na túto plochu a dáva tretí rozmer.

Komu by sa to nezdalo, tak sa opýtam: je elektromagnetické pole trojrozmerné? Áno je, určite odpoviete. A z koľkých interakcií pozostáva? Napočítame dve interakcie – elektrickú a magnetickú, ktoré sú na seba kolmé. Tak je? Tak je. Tak potom, kde je tretia sila? Tretí rozmer? Potom sa takto pýtam, kde sa vzal tretí rozmer elektromagnetického poľa!? Napočítali sme dve sily, tie dajú plochu, a vo vzorcoch bez parametra času len s polohovým vektorom r, ktorým počítame vo vzorcoch hodnoty intenzít interakcií, ktorých hodnoty sú na ploche alebo sú premietané do plochy, tak dostávame len túto plochu, nie objem. Tak prečo vidíme elektromagnetické pole ako trojrozmerný objekt, ak pri ňom hovoríme len o dvoch silách (rozmeroch)? Preto ho tak vidíme ako trojrozmerný objekt, lebo čas je tretí rozmer kolmý na obe interakcie – elektrickú a magnetickú silu, ktoré ležia v ploche – na povrchu gule. Takže elektromagnetické pole tvoria tri sily, jedná z nich je časová interakcia, ktorá tvorí tretí rozmer elektromagnetického poľa a dáva tomuto poľu objem.

Teraz si zoberme priestorové pole. Vesmír svoj objem zväčšuje, tak čas pre toto priestorové pole plynie. Energiu na rozpínanie mu pravdepodobne dodáva temná energia, čo je tvrdenie od astrofyzikov, ktorí hovoria, že galaxie sa od seba vzďaľujú kvôli temnej energii, ktorá to energeticky dotuje. Takže toto mi sedí aj s vedou, teda s pozorovaním. Čo je temná energia? Je to priestorové pole s väčšou objemovou hustotou energie ako má okolie, ktoré má zase menšiu objemovú energiu. Celý vesmír je pretkaný takýmito zhlukmi priestorového poľa s väčšou objemovou hustotou energie v miestach s menšou hustotou energie. Samozrejme, že sa tu uvažuje priestor ako fyzikálne pole, ktoré má energiu, hmotnosť hybnosť atď. a je trojrozmerný, a ktorý sa počíta maxwellovými rovnicami, obdobne ako pole elektromagnetické, len s výmenou konštánt a interakcií za gravitačné. Tak z toho sa potom celkom jednoducho odvádza aj to čomu sa dnešná fyzika tak diví a to temná energia.

Teóriu všetkého riešime tak, že chceme zjednotiť všetky existujúce interakcie, teda všetky tri fyzikálne polia – priestorové pole, elektromagnetické pole a časticové pole. Pri tomto si všimneme, že existuje alebo dá sa formulovať nová fyzikálna teória a to už spomínaná Teória podobnosti a odlišnosti troch fyzikálnych polí. V tejto teórii nie je žiadny fyzikálny zápis, je to teória, v ktorej sa zapisuje len logika a môže byť v nej nanajvýš booleovská algebra.
Táto teória by mala stáť na začiatku každého učiva o fyzike. Hovorí, že hmota je trojjediná, a že existuje v troch formách, ktoré sú jedno. Z toho sa potom dá odvodiť, že zákon sily alebo zákon príťažlivosti má pre všetky fyzikálne polia ten istý fyzikálny zápis - podobnosť, v ktorom je výmena fyzikálneho rozmeru hmotnosti a konštánt - odlišnosť. To isté platí pre vyjadrenie intenzity fyzikálneho poľa ako sily lomeno hmotnosť časti poľa a teda, že teda existujú tri fyzikálne rozmery pre hmotnosť fyzikálneho poľa.

Aj energia má tri fyzikálne rozmery. Existujú aj tri tzv. najmenšie dávky energie – h1,h2, h3. Všetky tri fyzikálne polia majú kvantový aj nekvantový stav, pre tretie pole je nerozdielnosť medzi kvantovým a nekvantovým stavom.

Kvantový stav (jav) fyzikálneho poľa znamená, že toto pole v tomto stave nevie konať prácu spojito ako silu po dráhe, čo je jav spojitý, ale len tak, že odovzdáva energiu po určitých a presných diskrétnych dávkach, kde najmenšia takáto dávka pre pole je h1, h2, h3, teda sú tri rozdielne najmenšie dávky energie, pre každé fyzikálne pole je iná – jemu určená vlastná najmenšia dávka energie pre jeho kvantový stav. Diskrétne odovzdávanie energie však neznamená, že takéto pole je diskrétne, teda nespojité. Práve naopak. Ide o spojité fyzikálne pole a jeho diskrétne odovzdávanie energie je jav spojitého poľa a nie príčina, že by malo ísť o nespojité pole. Tento jav sa dokazuje práve tým, čomu hovoríme duálny charakter svetla alebo dualizmus elementárnych častíc. Tento jav dokazuje spojitosť fyzikálneho poľa. V matematike sa dá v diferenciálnom, integrálnom a komplexnom počte napísať - kvantová veta, ktorá bude hovoriť, že ak sa ruší silový účinok poľa v reálnej zložke (komplexný počet), tak toto pole koná prácu v dávkach, diskrétne, preto je svetlo elektricky neutrálne, lebo v jeho prípade ide o rušenie silového účinku elektrickej intenzity, čím vzniká dávka energie a prácu toto pole preto nevykonáva už spojito, ale ako spojité pole aj naďalej zostalo a túto skutočnosť prejavuje svojím duálnym charakterom. Je to preto tak, lebo, ak je vyrušený silový účinok poľa, tak pole nevie potom konať prácu ako silu po dráhe a tak sa to celé zmení na odovzdávanie energie poľa po dávkach, ale stále ako odovzdávanie energie spojitého poľa. Elektromagnetické pole aj v kvantovom stave zostalo stále spojité a práve pre túto príčinu má duálny charakter, ktorý dokazuje práve jeho spojitosť – kvantová veta. Tento jav súvisí s rotáciou poľa. Elektromagnetická hmota má svoju rotáciu v podobe magnetizmu a spojením elektrickej a magnetickej sily vzniká jav, ktorý možno označiť ako kvantový jav, t.j. vtedy keď prejde fyzikálne pole do stavu, že nevie už odovzdať energiu spojito (– lebo je vyrušený silový účinok poľa v reálnej zložke (komplexný počet)), ale len ako určitú dávku. Táto dávka sa vyskytuje len od určitej vlnovej dĺžky, pri väčších vlnových dĺžkach ako je hraničná dĺžka kvantový jav nevznikne. To isté platí pre priestorové pole. V ňom vzniká druhé svetlo – už to nie sú fotóny, ale priestoróny a toto svetlo zoslabuje alebo ruší gravitačnú silu, presne tým istým spôsobom ako sa to deje pri svetle v elektromagnetickom žiarení, kde sa ruší elektrická intenzita elektromagnetického poľa vznikom jeho svetla - fotóny, teda vznikom kvantového javu v tomto poli.

To čom som teraz tu uviedol nás núti prijať novú astrofyziku. Teda existuje druhé svetlo, ktoré zoslabuje gravitáciu a teda môžu vznikať vo vesmíre aj také planéty, kde sa na jej obežnú dráhu možno dostať trebárs z jej nejakej planetárnej hory a ešte vo vzdušnom obale tejto planéty sa vznášať.

Ak ste mojím fanúšikom, že radi čítate moje blogy o fyzike, tak vás chcem požiadať, aby ste vyjadrili svoju podporu mojej osobe v diskusii. Za odmenu vám napíšem ďalší blog – o vysoko energetických časticiach z kozmu. Myšlienka napísať takýto blog vznikla na základe relácie Večer pod lampou s Jiřím Grygarom. Jiří Grygar v tejto relácii povedal, že najviac ho fascinujú častice z kozmu s veľmi veľkou energiou rádovo aj miliónkrát a viac ako vieme dať časticiam v najväčšom urýchľovači sveta, lebo si nevie vysvetliť odkiaľ tieto častice nabrali takúto obrovskú energiu, nepostačujú na to ani neutrónové hviezdy, supernovy ani žiadne iné energetické zdroje vo vesmíre neboli objavené, ktoré by mohli dokázať dať častici takúto vysokú energiu, že ide o obrovskú záhadu vo fyzike. Keď to povedal, tak sa z toho stala pre mňa výzva túto záhadu vyriešiť. A v blogu, ktorý chcem napísať by som o riešení tejto záhady chcel napísať. Myslím si, že viem presne určiť, že ako častice môžu získať tak obrovskú energiu. Bude to vysvetlené na základe už mnou skoncipovaných fyzikálnych teórií. Nechcem sa chváliť ani pôsobiť drzo, ale skoncipoval som najviac teórií na jednu osobu, teda mám svetové prvenstvo, čo sa týka počtu skoncipovaných teórií jednou osobou. Z toho dve teórie patria medzi najťažšie na svete, teda patrí im prvenstvo, čo sa týka ich obtiažnosti. Ja som ukázal, že ich obtiažnosť nie je až taká veľká a ide o pomerne jednoduché riešenie. Ich obtiažnosť je však veľmi preceňovaná až tak, že nemôžete vysloviť ani obyčajnú vetu s obsahom, že – skoncipoval som Jednotnú teóriu poľa, lebo hneď ste akože blázon a nikto z akademickej obce vám neverí a nezaoberá sa takouto informáciou, ktorú ste im dali a tu na blogu SME ma teda vylúčili z rubriky veda a nedovolia mi, aby som sa mohol dostať do povedomia ľudí. Preto ma čítate len ako samizdat, vylúčeného z vedeckých rubrík a oficiálne sa teda nedozviete, že Teória všetkého a Jednotná teória poľa sú už skoncipované. Ich skoncipovanie som ukázal v mojich blogoch, takže moje vyjadrenia nie sú len nejaké táraniny, ale mám ich riadne doložené vzorcami a celou logickou sústavou. Všetky moje teórie, ktoré som uviedol mi do seba zapadajú a doplňujú sa ako elementy v lego stavebnici, takže je tam v tom celom diele logika a dáva to zmysel. Ako dôkaz, že mám správne skoncipované teórie, tak uvediem vysvetlenie vzniku tých vysoko energetických častíc z kozmu v niektorom svojom ďalšom blogu. Tieto častice mi sedia do celej koncepcie mnou sformulovaných teórií. Proste to čo nevie fyzika vysvetliť, mne to v logike mojich teórií sedí a dáva to zmysel a teda potvrdzuje namerané a pozorované javy vo vesmíre.

Napríklad ako dokázať existenciu priestorového poľa.

Viem dať návod na získanie dôkazov pre moje tvrdenia o existencii priestorového poľa. Napríklad, ak sa robia cesty na Mars, tak by sa z Marsu malo celkom určite urobiť meranie spektrálnej triedy pre naše Slnko. Ak vyjde iná hodnota spektrálnej triedy Slnka ako je G2V, tak potom to bude dokazovať existenciu priestorového poľa a to tak, že v pásme Marsu je priestorové pole redšie ako v pásme Zeme a spektrálna trieda Slnka sa posunie k modrej farbe, teda slnko sa bude javiť, že žiari tvrdšie. To isté urobiť na Merkúre. Nejakú predstavu o energetickom výkone Slnka máme, tak potom to prepočítať – domáca úloha pre nadšencov, niekto z vás nech to urobí za mňa a zistíte, že povrch Merkúra by mal byť horúcejší než sme ho namerali sondami. Ako je to možné? Je tam hustejšie priestorové pole, svetlo zo Slnka má na Merkúre inú spektrálnu triedu, je mäkšie a je posunuté k červenej farbe. To sú konkrétne experimenty, ktoré by sa mali urobiť ako dôkaz správnosti mojich teórií.