Účasť na protestnom zhromaždení v Bratislave ma posilnila vo vedomí, že je nás takých viac, ktorí vieme povedať, čo chceme a nebojíme sa nátlaku, ktorý nás bude gniaviť. Jednodňový štrajk nás posilnil vo vedomí, že sme na jednej strane mosta, ktorému koniec nevidíme, pretože tabuľky našich platov končia niekde pred jeho stredom. A na tej druhej strane je minister, ktorý by mal hájiť naše záujmy, ale ani on nedovidí na našu stranu, pretože jeho plat sa do našich tabuliek nezmestí.
A preto mi nedal na výber a musím ísť do neobmedzeného štrajku. Aby sa pohol z tej druhej strany mosta a prečítal si, o čo ho žiadam- smiešnych 53 eur bez zdanenia. To je ale trúfalosť z mojej strany žiadať, aby sa postavil na druhú stranu mosta k NÁM- učiteľom. Lenže on sa neukáže, z diaľky cez televíznu obrazovku mi odkázal, že nedostanem plat a na odmeny môžem rovno zabudnúť. A že keby sme náhodou šli do štrajku všetci, tak musíme uskutočniť plán B- postarať sa o deti, ktoré sa budú túlať po uliciach.
Vidíte, rodičia, ako na Vás myslí samotný pán minister? Na Vás a Vaše deti?
Mne je len ľúto, že nedomyslel tie učebnice, tie zastaralé budovy, v ktorých učíme Vaše deti pomocou tých prahistorických pomôcok. Že sa delíme v zborovni o dva počítače, že Vaše dieťa bude môcť nahliadnuť do Planéty vedomostí len, ak sa náhodou dostane do učebne s interaktívnou tabuľou alebo k počítaču.
Iste si dáte dohromady to, že Vaše dieťa existuje v triede s oknami, ktoré sa nedajú dobre zatvoriť, prípadne otvoriť, že toalety na škole majú toľko rokov, čo vy. Do triedy, kde sedí, zateká z rozpadajúcej sa strechy. Že za toto všetko môžu učitelia.
Určite to nebude doterajšia nevšímavosť vlády...
Určite nie...
Tak prosím, hoďte si kameňom...
Len, prosím, hádžte správnym smerom...
A vy , milí učitelia na dôchodku, ak sa podujmete robiť opatrovateľku na škole, kde štrajkujú učitelia, aby Ste si prilepšili k Vianociam, prosím Vás- hlavne, nech sú takéto sviatky pre Vás znakom pokoja a spokojnosti...
