Cupotali sme na poštu až celkom na koniec mesta a tešili sme sa na odchod balíka. Vypísaná sprievodka, dieťa na odkladacom priestore (naša Sonička sleduje odchod balíka) a vtom ma napadlo: „ Soni, vyberieš si lós a niečo vyhráš! Dobre?“
A Sonička nadšená z môjho nadšenia prikyvuje a vyberá z ponúknutých farebných papierikov.
„ Mami, a čo teraz?“
„ Teraz to tu zošúchame a zistíme, čo si vyhrala.“
No lósy nekupuje každý deň, tak mi nebolo celkom jasné, čo sme to vlastne vyhrali. Len milá pani za okienkom mi odpovedala, jednoducho, že: Nič.
„ Mami, mami, čo som vyhrala?“ dozvedá sa Sonička.
V tej chvíli som ani na sekundu nezaváhala a hovorím: „ Soni, vyhrala si lásku a múdrosť do konca života!“
A Sonička žiari šťastím: „ Vyhrala som, vyhrala!“ No nechápavo sa pýta: „A to je čo, mami?“
„ To je to najlepšie, čo môže byť,“ uisťujem výherkyňu.
„ Som prvá, som prvá, vyhrala som!“ kričí Sonička vyskakujúc v budove pošty a celou cestou domov.
A mnoho ľudí stálo a pýtalo sa pri pohľade na lós, ako je to možné.
A zajtra je už 3. september a naša druhá dcérka- Kristínka ide do školy. Prvýkrát... Teší sa. A ja som rada a želám aj jej tú lásku a múdrosť do konca života. Tak ako všetkým školákom, ktorí zajtra prejdú bránou školy.
Teším sa na Vás moji žiaci, na spoločné objavovanie a spoločne strávené chvíle.
A pretože nečakám len na obyčajné šťastie, 13. septembra do práce nenastúpim. Dám tak najavo svoj postoj a presvedčenie, že ďalej už nemožno čakať. Nechcem zatvárať oči a ubezpečovať sa, že sú ľudia, ktorí sa majú aj horšie. Chcem to najlepšie pre naše školstvo. Teda aj pre seba a naše deti.
