
A tak som sa rozhodla, že pár dní, možno hodín, pred tou veľkou udalosťou, napíšem Márii list. Tak ako som to robila už mnohokrát. Ale v posledných rokoch prakticky vôbec. Listy totiž už skoro nepíšem. Posledný, ten úplne posledný Márii, som písala niekedy v roku 2006. No pred tým som listy písavala nepretržite od svojich deviatich rokov.
Je čas si znova na ňu spomenúť...
Milá Mária,
spomínam na naše vzácne chvíle. Hoci sme boli od seba ďaleko, listy nás dokázali spojiť. Po toľkých rokoch si viem ešte vybaviť naše prvé stretnutie. Sedela si vo svojom vozíku, ktorý sa leskol od slnka odrážajúceho sa v skle. Zavolala si ma k sebe a podala za hrsť zázračných cukríkov, ktoré z nás asi spravili priateľky. Muselo to tak byť, veď si sa narodila len deň po mne, hoci v inom desaťročí.
Po kúsku si sa rozdávala každému, kto ťa spoznal, ale len málokomu si rozprávala o svojom živote pred tým...
Pamätám si, ako si držala tú fotografiu z mladosti a dívala sa na svoje nohy. Posledná fotografia z tých čias. Bola si na nej veľmi pekná. No v mojich- vtedy ešte skôr detských- očiach si v tej chvíli pri mne bola najkrajšia. Nemračila si sa, keď si mi rozprávala, ako ťa výbuch plynu na Vianoce pripravil o plnohodnotný život, snúbenca, bývanie a sny. Vôbec si sa nezachvela zlosťou ani nenávisťou voči tým, ktorí za to boli zodpovední. Každému, kto Ťa poznal, bolo jasné, že zničili telo, ale srdce nezasiahli.
Nič z toho si neľutovala. Ani mňa by si vraj nestretla a nečítala by si tie moje listy, ktoré si si ukladala v stolíku. Nestretla by si ľudí, ktorí potrebovali pomoc a u Teba našli útočisko. Netušila som vtedy, kde na to berieš silu.
Ani po rokoch, čo zomrel náš spoločný priateľ, sme s listami neprestali. Hoci si už nemala jednoduchú cestu ku mne, prichádzala som ja za Tebou. A Ty si sa predo mnou otvárala čoraz viac. Niekedy sa mi zdalo, že sa naše životy úplne zlievajú do jedného. Že vieš, na čo myslím skôr, než si na to sama spomeniem. A ja som si nevšimla, ako pomaly odchádzaš, až kým si mi to sama nepovedala...
Ale to už sme čakali s manželom naše prvé dieťa. Čakali sme a ja som dúfala, že sa Ťa ešte uvidím a Ty mi toľko povieš o živote. Lenže niekto Ťa potreboval viac.
V ten deň, 13.júla 2006, keď si odišla, prišla na svet naša dcérka. Bolo to zvláštne myslieť na Vás obe v tú istú chvíľu, kedy sa naše životy definitívne spojili.
Nikdy si neodišla. Mám Ťa každý deň v srdci, tak ako každý, komu si pomohla. Slová, ktoré si hovorila, mi znejú v hlave, ako by si bola práve pri mne.
Ničoho neľutuješ, všetko je tak, ako má byť... Si pripravená, pretože aj v nebi je Slnko.
Verím, Mária, že tam je a že Ty si v jeho tesnej blízkosti a posielaš mi jasný odkaz, že to, čo robíme pre druhých, sa nám tisíckrát vráti.
Tvoja
Veronika