„ Samozrejme pôjdem na gymnázium. A potom na výšku do Bratislavy, alebo do Banskej Bystrice. Chcel by som byť učiteľom.." Takto svoju víziu predstavil Peter a ani mihnutím oka nenaznačil, že to povedal nerozmyslene.
„ Ty, Peter? A prosím ťa, prečo? Veď raz budeš musieť živiť svoju rodinu..." uzavrela som jeho myšlienky.
„ Pani učiteľka, mňa to všetko baví," oznámil Peter a videla som na ňom, že so mnou už túto tému nechce rozoberať.
Peter nie je obyčajný žiak. Nadpriemerne inteligentný a snaživý chlapec, zo zmyslom pre zodpovednosť, priamosť a tvorivosť. Najlepšie predpoklady, aby sa stal hocikým. Pochádza z mnohopočetnej rodiny, kde sa každá korunka, dnes vlastne euro, dvakrát otočí, kým sa minie. A práve takýto žiak si vybral. Chce byť učiteľom.
V podstate ho chápem. Sama som si tým prešla. Je to čosi v človeku, čo ho ženie za svojím cieľom. Na základke som sa venovala hlavne slovenčine, popritom som žala úspechy v atletike, výtvarnej, hudobnej. Tancovala som vo folklórnom súbore. Na strednej som hltala dejepis, matematiku s biológiou a to ma dohnalo k záveru na štúdium samotnej matematiky a biológie. Boli to práve pedagógovia, ktorí ma naučili orientovať sa vo vedomostiach a využívať svoje schopnosti naplno. Cítila som a mala som potrebu obsiahnuť toto všetko a podať ďalej. Po kúsku, po častiach- ľudsky a oduševnene. Videla na tvárach detí, s ktorými som prišla do kontaktu, že ich moje rozprávanie zaujíma, že vyhľadávajú moju spoločnosť a pozorovala som na sebe, ako ma táto práca napĺňa. Poznáte ten pocit, keď robíte niečo, v čom Ste naozaj dobrí a dokonca Vás to baví? Ak áno, viete, o čom hovorím.
A teraz tu je Peter. Žiak- štrnásťročný chlapec- s jasnou predstavou, čo bude robiť. Je to ešte dieťa. Plat ho nezaujíma. Nevie, že dnes by si ako živiteľ rodiny musel, napriek svojim ohromným vedomostiam, privyrábať v inom zamestnaní. Nevie, že by začínal s platom 499 eur a dosial najvyššiu métu po mnohých rokoch niečo cez 700 eur, ktoré mu ešte zdania. Nevie, že jeho päť ročný pobyt na vysokej škole jeho rodičov finančne vyčerpá a on bude ešte dlhé roky stále závislý na ich pomoci, pretože si nebude môcť dovoliť platiť byt a už vôbec si ho kúpiť. Nevie, že bude neustále podceňovaný- tak zo strany ľudí, s ktorými sa stretáva- ako aj zo strany štátnych predstaviteľov.
Škoda, že sa nenarodil v dobe, v ktorej by si jeho prácu cenili.
Ja teraz vidím jedinú cestu, ktorá pomôže Petrovi i nám- všetkým učiteľom, ktorí bojujú za svoje ciele. Pripnime si bledomodrú stužku, hovorme s ľuďmi, ukážme im, čo je to práca učiteľa. Hovorme o svojich požiadavkách. Je to jediná možnosť, ako sa dostať do povedomia spoločnosti. Je to cesta nenásilná a priama. Ak ani potom nepochopia, že naša práca je dlhodobo finančne podceňovaná, ukážme im našu silu a vstúpme do ostrého štrajku...
Za seba i za Petra, aby raz- ako učiteľ- vedel uživiť svoju rodinu.
