Návšteva sa skončila rýchlo, noc bola relatívne v pohode. Vyčkali sme si radu u zastupujúcej doktorky, Mia Sofia lietala po čakárni, vyliezala na stoličku a vykrikovala na všetky strany. Dostali sme smectu, čierne uhlie a zemiakovo-mrkvovo-ryžovú diétu. Počet zelených stolíc sa však zvýšil na 12 vrátane noci, a hoci sa teplota držala pri 38 stupňoch celzia a Mia striedala skleslú nálade s hravou, vybrali sme sa na druhý deň znovu do strediska, tentoraz k našej doktorke. Vzala jej vzorku stolice, poradila pokračovať v doterajšej liečbe a keby hnačky neprestali mali sme ísť na infekčné na Kramáre. Akurát mi jedna mamička v čakárni porozprávala ako tam so synom pobudla nejaký ten týždeň. Ťažko som si vzdychla a zavolala svojej mame. V byte bol „výbuch“, pretože ubolená Mia na mne od rána do večera „visela“ a ja som popri tíšení, nosení na rukách, znižovaní teploty, kojení a varení – aspoň niečo malé pod zub naozaj nestíhala žehliť, leštiť, vysávať a utierať prach – ani umývať riad. Všetko sa to v drese „kopylo“ a aj vo mne! Jednoducho som nestíhala a potrebovala som pomoc. V noci mala Mia menšiu krízu, ja som už bola pripravená letieť na Kramáre ale nakoniec sme to nejako zvládli. Trápili ma tie neprestávajúce stolice, do toho sa pribalil kašeľ a v rámci kašľu vygrcávanie, strata chuti do jedla, Mia Sofia mala jedno oko celé červené a zapálené. Vyzerala biedne.Tak som ju za pomoci babiek naložila do auta a odviezli sme sa na Kramáre. Tam si ju prezreli a s podozrením na salmonelózu si nás tam nechali. Za sklenenými stenami sme potom prešili sedem osamelých dní. Hneď po príchode sa jej pokúšali pichnúť infúzku ale neúspešne. “Zlá kvalita žíl – povedala doktorka a ja som im poradila nechať ju tak, že nie je dehydrovaná, že stále pije mlieko a vypije pekne aj čaj s fľašky. Mladá doktorka súhlasila. Hovorili sa také tie doktorské žarty, že veď na hlave má Mia tie žily poriadne! –To si neviem ani predstaviť, napadlo ma, že by jej zaviedli infúzku do hlavy.- Tak jej aspoň zobrali krv na rozbor. A potom znovu stolicu, ktorá musela v labáku zrieť zo tri dni aby sa potvrdila diagnóza. Tak sme sa medzitým čakaním na diagnózu spriatelili s diétnym, pitným, a plienkovo vážiacim režimom, ktorý zaznamenával rozdiel medzi množstvom prijatých a vylúčených tekutín.Aj s Beatrice a Didi, našimi zlatými susedkami za presklennou stenou vo vedľajšej izbe.
Pobudli sme s nimi tri neúplné dni a dve pokojné noci. Didinka vracala a Beatrica ju neúnavne „nalievala“ ryžovým odvarom. Na Nora vírus nie sú lieky, u dospelých spôsobí vracanie a nevoľnosť na pár dní, ale 8.mesačné dieťa môže vážne ohroziť. Mijka medzitým veselo behala s bugynkou po izbe a predsieni, vyliezala na stoličku, a búchala Didinke na sklo.Takmer som uverila, že /až na tie zelené stolice/ to nič vážne nebude.Na druhý deň prišla s rannou vizitou aj diagnóza –Campylobakter jejuni – málo známa baktéria, nachádzajúca sa v infikovaných potravinách a vode, a v surovom mäse, viac na http://www.eufic.org/article/sk/1/2/artid/campylobacter-Jejuni-bakteria/ - No kde sme len k nej mohli prísť?-, nech som rozmýšľala ako rozmýšľala nič som nevymyslela. So surovým mäsom doma nepracujem, infikované potraviny ani vodu nemáme, -ostrihajte malej nechty, aj sebe – pozrela na mňa prísne sestrička, drží sa to za nechtami. Tu u nás v nemocnici máme iný hygienický štandard ako u vás doma!- No nemala som na to slov. –Mohla voliť slová-, naklonila sa ku mne Beatrice cez sklennú stenu s úsmevom, dnes odchádzali domov. Mohla, a možno ich aj volila... Je fakt, že Miuška vonku na prechádzkach chytala do rúk všetko od kamienkov, paličiek, odchodených krabičiek...Dieťaťu sa to nedá zakázať. Tak prišli trojdňové antibiotiká so špeciálnou citlivosťou na spomínanú baktériu a mne napriek všetkému odľahlo – o tri dni ideme domov!- Mia Sofia pokojne zaspala po prvej dávke. Ale budila sa zle,so známym boľavým mrnkaním, plačom a vracaním. A vracala znovu a znovu. Už nemala čo, tak vracala „niečo biele“, čo mohli byť aj hlieny, lebo popri bakterovi mala aj infekt horných dýchacích ciest. Zvonila som na sestričku, prišla sa na nás pozrieť doktorka a verdikt znel – ide sa na infúziu!-Mia bojovala, revala, kričala, plakala, zúrila, mätala sa a každá žila jej po vpichu vždy praskla. Doktorka sa ku mne naklonila – zoberieme jej ešte stolicu, asi ste tu niečo nachytali, možno nejaký agresívny nora vírus.- Tak to už som sa rozplakala. Na chvíľu som odbehla do kúpeľky vyplakať sa a potom som si Miu doniesla späť do izby – infúzku sa jej pichnúť nepodarilo. Ležala pokojne vedľa mňa a pomaly zaspávala. Prišla pre nás sestrička, vraj znovu skúsia pichnúť infúzku. Potom odišla. Potom prišla po nás doktorka a z ošetrovne ma vykázala. –Mamko, toto už nie je pre vás.“ Tak som počula ten rev až do izby, prala som, namáčala plachtu na zvlhčenie vzduchu a modlila sa aby jej nemuseli pichať infúzku do hlavy. Priniesli mi ju ako bezvládny vechtík – ale s infúzkou pichnutou v ručičke, kde jedna zlatá sestrička hmatom objavila „zlatú žilu.“ Infúzka jej však hneď netiekla. Mia vykrikovala –baba-, vrrr-grrr- a bojovala s ručičkou uviazanou o posteľ. S empatickou doktorkou sme si padli do náručia, -uvidíte to sú kvalitné infúzie, bude jej lepšie – utešovala ma. Položila si ruku na brucho, aj ja sa cítim nejako zle, ako ste na tom vy?- – No mňa začalo bolieť hrdlo – šepla som, žalúdok mám napodiv v poriadku.- - Tak sa držte, aj vy- a odišla hore do doktorskej izby.Miušku som pridržiavala v posteli /napriek celkovému vyčerpaniu mala dosť energie metať sa a stále sa pokúšala odviazať si druhou voľnou rukou, rúčku, do ktorej jej stekala infúzka/. Potichu som sa rozprávala so sestričkou, tá potom odišla a ja som sedela v piatok večer na stoličke pri Mie a „užívala“ som si chvíľku pokoja. O hodinku sa však Mia začala budiť a kričať, všimla som si, že jej napuchla ručička. Prišla sestrička, zavolala doktorku a odpojili ju z infúzky. Aj táto „posledná“ žila praskla a infúzka jej vytiekla „vedľa.“ –To sa vstrebe, bude to aspoň nejakých 250,mm utešovala ma doktorka. Pre Miu Sofiu to bola úľava /to odpojenie od inúzky/ a relatívne pokojne zaspala na zvyšok noci. Ráno sedela na posteli, ukazovala rúčkou na fľašu plnú čaju – Dam!-, rozkazovala si. -Len pomaly, len pomaly – krotila som ju, bola však smädná, do pol hodinky vytiahla celú dvestovku a vzápätí ju vyvrátila. Dostala som odporúčanie začať znovu po lyžičkách. Potom vyvrátila aj antibiotikum, našťastie nie opakovanú dávku. Stúpla jej teplota ale po lieku zaspala na tri a pol hodiny. S búšiacim srdcom som čakala, v akej nálade sa zobudí a čo bude ďalej a čítala som si pritom Travel tales from saddle - akurát sme vyrážali do Afriky. Zobudila sa v „pohode“. Potom až do večera nevracala a v noci /akoby to vedela, že ak bude vracať, znovu sa jej pokúsia dať infúzku/ sa ku mne na brucho schúlila do klbka a spokojne zaspala. Ráno bolo zas o niečo lepšie, podaril sa nám chytiť moč do sterilného vrecúška, medzi riedkymi stolicami sa sem tam objavila aj hustejšie. Dostali sme avízo, že ak bude všetko v poriadku, budeme môcť ísť v stredu domov. V nedeľu bolo cítiť, že je nedeľa. Za oknami bol ospanlivý, lenivý, pokojný chladný vzduch, sneh už takmer roztopený , áut dolu na ceste pomenej. Pospali sme si do deviatej. Ale potom to nejako Mie „došlo“, že je niekde inde, že toto nie je doma, že tu čosi chýba...Poobzerala sa okolo seba a začala plakať. Až doteraz to zvládala výborne. Teta upratovačka sa jej milo prihovárala, aj sestrička, ktorá jej priniesla „diétu“ - to ju utešilo. Chýbali jej tu ľudia, spoločnosť. Váhavo sa pýtala na zem, znovu sa chytila bugyny a už večer s ňou lietala cez celú izbu, predsieň až k dverám. Sestričke vyberala z vrecka košele perá, chytila sa s ňou za ruku a brala sa na chodbu /kam by sme ísť nemali-ale aj tak sme tam chodili odsávať hlieny do ošetrovni/, poobzerať predvianočnú výzdobu. O tri izby ďalej plakal malý Filipko, asi polročné bábo, ktorého tam mama nechala sama, lebo doma ju čakali ešte dve 13 a 14ročné deti. Vedľa otecko s veľmi aktívnym dieťaťom, ktoré vyzeralo úplne zdravo a večer prišla utrápená štíhla mamička, ktorej dieťatko spalo napichnuté na infúzii. Mie sa začala normalizovať stolica – akurát ju už tie diétne jedlá prestávali baviť. Tak sme si „užívali“ jedna druhú, vykúpali sme sa a stále nalievali tými čajmi a ryžovými odvarmi. Banány, mrkvu aj zemiaky mi už odmietala jesť. Prišli vizity a Miuška sa „predvádzala“, všetci ňou boli nadšení, poskakovala, džavotala, dožadovala sa pozornosti. Tak sa v utorok nič nestalo, krvné testy dopadli dobre a v stredu nám „vizita“ definitívne odklepla Domov. Dostali sme ponaučenie ako pokračovať v diéte, lekársku správu, nora a astro vírusy sa u Mijky potvrdili, vyprevádzala nás sympatická empatická mladá doktorka. – No a ako sa cítite vy, nič vám nie je?- -Akurát len to hrdlo, ale aj to je už v poriadku, brucho, keby ma bolela asi by som ho cítila.- Pobavene sa usmiala, -no to by ste veru cítili-, ubezpečila ma. Obidve sme sa na tom zasmiali. /-Veď možno ho doma začnem cítiť-, pomyslela som si/. Doma bolo akosi „tmavo.“ Priateľ v pozícii –mŕtveho brouka-, rozpaky na oboch stranách. Klasicky – ako vždy, radšej sme to nepreberali. Tešili sme sa z Miušky a Miuška z toho, že je doma.
