a tak sa Angelika ku mne dostala znova a celkom príjemne vypĺňa/la/ oddychové minútky, ktoré mi Miuška v kolotoči dennodenosti dožičí.
Začala som Angelikou a Kráľom a potom som si "nekonečný" román čítala tak ako sa mi páčilo. Pekne po častiach som miešala minulosť s budúcnosťou...koniec v nedohľadne. A teraz som pochopila, prečo ma tá francúzska femme fatale fascinuje...a nielen mňa.
Spomínam si, keď sa moja bývalá kolegyňa pri "kávičke" ku mne naklonila a dôverne mi šepkala: "preto sa mi páči Angelika, žene pristane byť jemne vypočítavá...a u mňa veru platí - žena si pudruje nos a muži ju počúvajú." Pohodila svojou dlhou hrivou a vzdychla si. Kráska typu Kateřina Brožová veru nemala o skúsenosti s mužmi núdzu, no a ja som si závistlivo povzdychla: "takto vyzerať v štyridsiatke" a jej rady som si zvedavo vypočula. Už úplne iné "kafé" bola Katka, mamina pod nami s pridlhým nosom a malými prsiami /ako podotkol môj priateľ/, ktorá mi natešene oznamovala, že rodičia jej nahrali Angeliku na video a keď budú deti spať, tak si ju pozrieme. Kto by v tejto mamine, prísnej, praktickej a maximálne rodinne založenej žienke hľadal Angeliku? Ale minulosť sa mieša s budúcnousťou...a Angelika zrejme odchovala celé generácie žien...a
späť k faktom - je to naozaj dobre napísaný historický román, celkom rada by som vedela, ktoré pasáže písal muž a ktoré žena /autori sú manželia - najskôr, asi ťažko brat a sestra:)/. Vzdelaní filozofi, estéti, poetické duše, milovníci umenia a XVIII.storočia napĺňajú všetko, po čom ženská duša túži a vyznačujú sa črtou typickou pre francúzov: silný sklon k individualizmu kontra sociálne cítenie. A tak sa dobre čítajú nielen tie erotické pasáže, plné pátosu, čara, živosti a ľahkej lascívnosti...vhodné ako čítanie na dobrú noc/deň, ráno/ pre partnera ale aj fakty s ktorými sa na svojich dobrodružstvách oboznamuje ona - žena tajomná. Živo a naplno ožívajú vykreslené postavy kráľovského dvora, Paríža, vidieka, Stredomoria, kolonizácia Ameriky...a to už škrípem zubami /trošku unavená/ a mám pocit, že fakty majú nepriestreľnú "vestu" a nejde len o román.
Keď autorom ujde "slina" a Angelika sa pýta sama seba, "či toto má byť Danteho peklo?", prilepená na skale, dva metre pod ňou ručiace levi...Ale beriem to tak, že bola jasnozrivá vizionaristka, hm. No a tak sa unášam na tých vlnách zelenookej francúzsky, /ktoré sú schopné jemne zmeniť stav vedomia podobne ako hudba a to je vedecky dokázané!/, vždy a všade najkrajšej /ako sem-tam pripomenú autori/ - to je fakt, ani v kritických situáciach nenadáva...a viac chápem hĺbku tohto románu o ženskej duši, dívajúc sa očami dospelej...
Venované Márii, ktorá si musela v detstve vypočuť moje nekonečné úvahy o románoch Angelika a Krásna Catherine, kde stav bol 1:0 pre Catherine.
