Kde bolo tam bolo...

Vybrala som sa večer prejsť sa a ako áno – ako nie zatúlala som sa do vilovej štvrti a dostala som sa do slepej uličky, doslovne. Bol krásny večer, padala hmla a chlad a ja som objavila opustenú záhradu s dierou v plote. Tak som sa išla pozrieť na tú nádheru a podišla som pár krokov k studni, nakukla do nej poobzerala sa dookola a zhodnotila, že je to normálna opustená záhrada, ktorú asi osídlili bezdomovci...a tak som sa radšej otočila na odchod. V tom mi chlapík "napálil" svetlo do očí „hľadáte niečo?!“ „Nie a nesvieťte mi do očí! Je to súkromný pozemok?“ „Nie ale časť tejto cesty je súkromná!“ „Aha.“ Prešla som popri ňom a jeho „vrčiacom“ spoločníkovi... Išla som sa túlať ďalej. A radšej ďalej odtiaľto. Bola som zabratá vo vlastných myšlienkach a autá, ktoré za mnou išli som vnímala len podvedome. Zastavilo pri mne policajtské auto. „Vašu občianku“, oslovil ma príslušník. „Pomôže vám karta poistenca?“ Za policajtským zastavilo druhé auto. Vybehol z neho chlapík a kričal, „to je ona!“ Zapálila som si cigaretu a povedala som policajtom, čo sa stalo. Boli prekvapení. Chlapík však na mňa ďalej kričal, „ bola si na cudzom pozemku!“ (Tá diera v plote). „Priznávam.“ Starší policajt ma policajtsky pokarhal, nič extra. Chlapík sa však začal rozbiehať: „ tam majú dom Dvorský a stále im tam niekto lozí! Tá chata patrí policajtovi, ktorého zhodou okolností poznám.“ Otočil sa k policajtom. „ Aj u nás vykrádajú chaty, zapojila som sa do debaty. „ A Dvorský ma nezaujímajú. Bola som len zvedavá ani som nešla až k búde. Myslela som si, že je to opustené. Majiteľ si tam mal dať tabulu: Súkromný pozemok - Zákaz vstupu! Hneď vedľa diery v plote“, uchechtla som sa. Chlapík začal znovu, „minule tam bol taký chlapec na bicykli s ruksakom na chrbte, nezastavil som ho a ukradol veci za 80.tisíc korún.“ „Môžete ma prehľadať“, mala som na sebe len zimný kabát s malými vreckami;).„Ten pán urobil dobre, povedal policajt, mohli sme chytiť zlodeja.“ „To nie je normálne, pridal sa chlapík, sama baba a v noci!“ „Ale prosím vás, veď ešte nie je ani 22.00.“ Argumentovala som. „Keď som bola v Nórsku, tiež som omylom vstúpila na cudzí pozemok a bolo mi to slušne vysvetlené.“ Skočil mi do reči, „toto nie je Nórsko. V Amerike by si schytala guľku do hlavy. Buď rada, že si neschytala guľku do nohy!“ „Som rada.“ (V skutočnosti, keď som tade prechádzala – bála som sa). Drahé autá a domy, každý kto sa tu len tak motal musel byť podozrivý. Chlapík im dal svoje údaje a odišiel. Policajti si ma preverili. Dofajčievala som –„musím ísť s vami?“ „Nie, nech sa páči tu je váš preukaz poistenca. Môžete sa prechádzať“, povedal mi policajt – ten mladší. Nasadol do auta a spolu s kolegom odišli. „No teda, toľko zbytočného kriku “, pomyslela som si. Už sa tu radšej nebudem prechádzať.Nech žije Slovakistan alebo Amerika?