Výmena rozjatrila v obidvoch ženách silné city, možno rany. Kým tá prvá sa v novej rodine cítila ako v „klietke“ , nebola schopná adaptovať sa ani dočasne. Nepáčil sa mi jej necitlivý prístup k malým deťom. Potom si však „podala“ aj „získaného“ manžela. /Asi celkom zbytočne/. Jednoducho nebrala žiadne ohľady na hosťovskú rodinu.Tá druhá si zatiaľ vychutnávala „výhody“ spoločensky orientovaného manžela a aktívneho života. Tie v nej na záver otvorili rany...alebo minimálne podráždili citlivé miesta akými sú spôsob života akým žijeme a blízky ľudia, ktorí nás obklopujú.
Tá druhá si teda uvedomila, že niečo nie je v poriadku a v závere relácii sa k tomu vyjadrila. Výmena rolí, vrátenie sa „medzi ľudí“, nájdenie si práce, väčšie požiadavky na manžela. Otázka zmien teda zostala otvorená minimálne pre jednu z nich.
Keď som bola mladšia hovorila som si, že jeden muž nie je pre ženu nikdy istotou. Zato dvaja riešia tento problém ideálne. A zvlášť v prípade, keď sa jedná o dvoch absolútne rozdielnych mužov. Kto potrebuje láskavosť a toleranciu, nech ju má. Veď altruizmus je pekná vlastnosť /akurát len veľmi dobre využiteľná alebo zneužiteľná?/. Úžitok zjavne prináša iba v určitom čase, na určitom mieste, povedzme obidvom stranám. Potom sa naozaj jedná už iba o jednostranné využívanie. V tomto prípade však žena potrebuje /aspoň/ občas pocit „silných ramien“. Tak prečo nie dvaja? Poskytuje to relax od partnera, oddýchnutie si od jednostranného preťaženia, dáva to novú inšpiráciu a chuť do života, ktorá opäť koniec – koncov môže viesť k voľbe jedného...
