Vlastne, začalo sa to už dávno predtým, keď som tvrdohlavo stálechodila so psom do hory a absolvovala som zopár koncertov. Potom to užboli len pomalé prechádzky popri rieke a počúvanie hudby pri varení,čítaní, štrikovaní... Dlhé hodiny spánku v zlatistých lúčoch hrejivéhojesenného slnka, kedy jabĺčko definitívne dozrelo...a prišloBum-Bác-Prásk a j a som si po 13-tich hodinách bez vody, kedy som užnevládala ani kričať /a ušetrila som tým uši doktorov a asistentiek/šťastne vydýchla, keď som počula výkrik doktora – je to dievčatko! AMia Sofia si spokojne obzerala svet, cmúľajúc si palček v ústach. Jasom si obzerala ju, práve narodeného človiečika, ktorý sa okamžiteprisal na prsník – no a potom mi ju odniesli preč, a ja som si mohlaoddýchnuť – konečne. Po nekonečných sms a telefonátoch som relatívnespokojne zaspala. Na izbe sme sa zišli tri prvorodičky a ja som sivypočula všetky tie šťastné príbehy chcených a vytúžených detí. Zároveňsom premýšľala o krehkej rovnováhe medzi životom a smrťou, a jej /jemnesa posúvajúcich/ hraniciach. Šťastne som výskala, keď mi doktorkaprišla oznámiť, že sa mi krvné testy „zázračne zlepšili“ a nemusímdostať –transfúzku.- No a potom som už po dvoch dňoch mohla ísť „hore“k malej a starosti sa začali... Nie práve najlepšia hygiena /1sprcha,1WC pre 6 šestonedielok ale pôrodnicu na Kramároch práverekonštruovali/a tak na Antolskej a v Ružinove bolo „husto.“ /:0)achtie Vianoce a Nový rok/. Jednoducho oddelenie bolo preplnené. U nás naizbe „kmitajúca“ mamička dvojičiek Tamary a Mareka, ináč krásna aobetavá žena. /Čo sa týka techniky kojenia, veľmi mi pomohli jej rady/.A mladučká – 18-násť ročná mamička, ktorej nepomohli ani rady laktačnejsestry a jej dcérka hladne preplakala celú noc a vysilená prespávaladeň. Teória, že každá žena predsa vie a má prirodzene kojiť /a ktorá mipripadala taká skvelá/ padla po stretnutí s realitou do prachu... /Avcelku nič proti umelej výžive, keď už musí byť/. Miuška ožltla a nafytolampe prespala celé dni a noci. Keď sme po štyroch dňoch odchádzalidomov, bola ešte celá žltá /ale to bol dôsledok mojej konzumácierajčinových pretlakov a multivitamínového džúsu – ináč alergénov,prekladaných mrkvou a broskyňami/. Zato bilirubíny už boli v poriadku aja som šťastná opúšťala príliš „dusnú“ izbu s plačúcim bábätkom a novoumamičkou poznačenou ťažkým životom, s tretím dieťaťom, dúfajúc žetentokrát to už bude dievčatko... Bonbónikom bolo, že vytúžené dieťamojej predchádzajúcej spolubývajúcej skončilo na JIS-ke... S nervami vkoncoch sme utiekli domov a mňa hrial pri srdci pocit šťastného domovas priateľom a s dieťaťom. Obidvaja sme museli prekonať – strach o dieťa– a zmieriť sa s tým, že prvé dieťa si vždy všetko odnesie /obliecť jua neublížiť jej, okúpať ju a neutopiť ju – napríkla;d)/. No a mohli smezačať úplne nový život ako „úplne noví ľudia“... Zostala nám lennostalgia aké to bolo, keď sme boli slobodní... Ale veď, boli sme abudeme znovu. Vlastne, keď som sa teraz konečne dostala na internet atak nad tým rozmýšľam, Sloboda pre mňa znamená už niečo celkom iné.Neviem ešte presne čo, ale určite viem že je zviazaná s mojou dcérou.
