Cítim to, keď bosými chodidlami kráčam po horúcich slnkom prehriatych kameňoch,
keď sa niekedy ráno zobúdzam strašne šťastná, keď som obdarovaná hlbokým sily načerpávajúcim spánkom, smiechom, slzami, priateľstvami, čímkoľvek čo mi dovolí uvedomiť si že sa vnútorne vyvíjam , tancom keď takmer strácam svoju dušu alebo telo?
Keď som počula krik novorodeného dieťaťa, keď ku mne priletia myšlienky o ktorých som ani nevedela že existujú, keď sa ma dotýkajú skryté veci, keď sa moja energia a sila znovu obnovuje a stráca.
Či už zlé alebo dobré...
No a tak teraz premýšľam že napriek zoznámeniu, vysvetleniu a láskavému prijatiu medzi zaujímavú komunitu veriacich poviem Nie mojím Bahajským priateľom, ako vravím Nie môjmu Kresťanskému priateľovi, ktorý chodí medzi neortodoxné, reformované spoločenstvá snažiace sa zachovať posolstvo Ježiša Krista. Ako som vravela nie Islamu, /Židia sa nikdy nikoho nesnažia obrátiť na svoju vieru, byť Židom znamená privilégium ja si to však /paradoxne/ vážim, aj keď som bola veľmi zvedavá ako prebiehajú obrady v sinagóge.
Nie aj keď náboženstvá ma zaujímajú ako také, ich forma, história, kultúra, filozofia, vodcovské osobnosti, prínos pre ľudí, obrady, praktikovanie náboženstva v každodennom živote.
A ešte viac ma zaujímajú dotyky, inšpirácia, zmysel, umenie, osudovosť, cesty a necesty, všetko to čoho sa možno dotklo to Božie a má to schopnosť ďalej sa to dotýkať sa a pretvárať.
