Tak som si zbalila plecniak /otec len krútil hlavou/ a svoj stop som započala kúsok za mostom La Franconi. No a tak, do Maďarska to bola hračka, stačilo sa len vyhnúť sexuchtivým nemeckým turistom a pre istotu zamlčať svoj Slovenský pôvod. Kúsok za Budapešťou som to skoro otočila a vrátila sa domov, ale potom som stretla „Anjela ciest“ – Ronnyho z bývalého východného Nemecka. V Rumunsku sme sa výborne bavili. Jazda taxíkom – 1km/3eurá, nóbl reštaurácia kde naše menu pozostávalo z aperitívu, predjedla, hlavného jedla a vína, ktoré nám úsmev z pier nezobralo. Ani účet! A potom sme už len pili s tureckými šoférmi a rumunskými ľahkými dievčatami. Niečo po polnoci sme išli spať do kamiónu, turecký šoféri nasadali do svojich kamiónov a išli nakladať tovar do Budapešti...
Na druhý deň sme sa s Ronym rozišli. On išiel do Temešváru, ja som pokračovala smerom na Istanbul. „Sekuriťák“ trakov mi pomohol nájsť dôveryhodného tureckého šoféra – Hakana.
Hakan mal namierené priamo do Istanbulu. Rumunsko je smutná krajina, aj ľudia poznačení Čaučeskovým režimom. Dlhú cestu lemujú zabití psy a iné drobné zvieratá. Bulharsko oproti tomu potom pôsobí ako krajina kvetov, slnka, usmiatych ľudí, no jedným slovom „dovolenková idyla“. Stará Zagora, cez ktorú sme mali tú česť prechádzať je niečo cez 3000m/nv. vysoká hora. Znamená minimálne jednu škatuľku cigariet pre šoféra. Zbytok cesty potom už ubiehal rýchlo. Trochu sme si s Hakanom spievali, mladé dievčatá nám kývali – prekvapene sme sa na seba pozreli a začali sme sa smiať. Zapadajúce slnko nám zlátilo cestu. Inštiktívne som sa tu cítila bezpečnejšie ako v Rumunsku. Ale dá sa vždy veriť inštinktom?
Išli sme bez prestávky, pili čaj, fajčili cigarety o 2.00 ráno /tureckého času/ sme dorazili na Bulharsko – Tureckú hranicu. Tú som si prešla pešo sama a musela som sa ešte vracať, aby som si mohla zakúpiť víza. Potom som už v blízkej reštaurácii čakala na Hakana. Asi o dve hodiny neskôr sa objavil a rukami – nohami mi vysvetlil, že už s ním ďalej nemôžem ísť. Zmenili sa plány jeho trasy a odporučil mi Hasana. Ten sa mi nepáčil a nepáčil sa mi čoraz viac. Nakoniec som v Istanbule /a to som ani nevedela že som už tam/ vyskočila z jeho kamiónu a vydala som sa, kam ma oči viedli. A doviedli ma k dvom automechanikom /bola som na stanovišti trakov/. Výsledok našej mimicko-motorickej komunikácie, ukazovania mojich víz a lámavej angličtiny bola cesta taxíkom do domu Ahmeda, Izy a ich detí Edy a Buraka.
Privítali ma s nadšením, bola to pohostinná rodinka Izu – Džanam – moja duša, Burak hovoril celkom obstojne po anglicky a Eda rozumela anglicky -Jaspoň sa tak tvárila. Izu mi pomáhala s kúpeľom,J očistný ritual zmývania si prachu z ciest. Večer sme si boli pozrieť svetlá nočného mesta z neďalekého parku. To čo nazývali parkom bolo síce dosť úbohé miesto, ale bol tam pekný výhľad na mesto. Nachádzala som sa v Ázijskej časti Istanbulu. Na druhý deň sme sa s Edou preplavili loďou na druhú /európsku/ časť a pozreli sme si slávnu Istanbulskú vlakovú stanicu a krásny, veľký a čistý park. Večer sme boli navštíviť ich blízku rodinu a v noci sme s Burakom pozerali Matrix 2 a 8miles s anglickými titulkami.
Ráno ma opäť budil spev z mešity. Nemala som viač času /ani peňazí/ musela som sa vrátiť domov. V Turecku som vystriedala viac stopov. V Edirne som stretla Slovensko – Českých kamionistov a s nimi som išla až do Budapešti. Únava z cesty sa prejavila zvýšenou teplotou. Konečne som sa mohla bez obáv vyspať – a spala som dlho. )Viac menej som cestu cez bývalú Juhosláviu prespala. “Môj” kamionista bol romantik a mal zmysel pre romantiku. Odprisahala by som, že bulharské víno Medvedia krv je liekom na všetko. Ostatní z partie kamionistov boli ľudia, ktorí uznávali nemenné a jediné hodnoty a stopujúce dievča medzi ne nezapadalo a bolo pre nich podozrivé. Z Budapešti som išla rýchlikom do Györu. Tu som znovu stopovala . Zastavil mi viedenský businessman a ešte pred tým ako som nastúpila sa ma spýtal: - any drugs? Marihuana, atď.? Any, len krabička Kameliek.Týmto stopom som sa dostala ani nie za hodinu do centra Bratislavy. Stretla som známych, boli sme si sadnúť na kávičku a debatičku. Vychutnávala som si to. Porozprávala som im o svojom stope a potom som sa zrazu a náhle /ale našťastie len na chvíľočku/roztriasla na celom tele. Boli to nery z prežitého stresu. Stresu, ktorý mi ukázal kadiaľ ísť ďalej a že obuť si “tulácke boty” častejšie, znamená častejšie sa pozrieť priamo do tváre seba – samej.
