Ako to urobiť aby človek „zapadol“ a pritom zostal sám – sebou? Zo začiatku to znamenalo samotu. Spriateliť sa s jedincami z vyšších ročníkov nebol problém. So spolužiakmi to išlo ťažšie. Respektívne išlo to postupne a prišlo to s časom. Jednoducho ľudia sa vždy podľa záujmov „skupinkujú“ a ja som zapadla medzi tých „bastardíkov“, ktorí si to v škole rýchlo odkrútia a idú si po svojom. Vyznačujú sa hlasným smiechom, hrmotným správaním a všelijakými tými tvorivými pokusmi.
Postupne ako som spoznávala, kto je čo – zač, vytrácala sa aj moja „sociálna fóbia“, a-priory obavy a rada som si vystrčila svoje „rožky.“ V podstate som si už dávno prešla všetkými tými úžasnými vecami dobrodružstva, náhodných zoznámení, veľkých priateľstiev, prudkých nepriateľstiev a rôznych experimentov. Teraz presne viem akí „divokí bastardíci“ ma priťahujú a nájsť ich nie je vôbec jednoduché. Sem – tam sa to milé stretnutie prihodíJ a vtedy sa „vytešujem“.
Koniec – koncov, vždy som rada, keď som z toho školského kolotoču von. Je pre mňa akosi málo podnetný. Ale skúškové obdobie mám rada, vtedy je väčšia šanca stretnúť svoje „obľúbené tváre“;) a stres robí s ľuďmi tiež svoje. Potom idem k babke, dlho venčím svojho temperamentného psíka a užívam si kľud a krásu prírody. Skočím na „pokec“ so susedom, keď sme jeden na druhého naladení a máme náladu sa „vykecávať“.
A potom sa zase teším na Bratislavu, na svoje tulky-potulky, ľudí v robote /tak to je podnetné až moc – heh/, priateľov...a školský kolektív nechávam úspešne za sebou.
