Odpoveď znie : bezpochyby áno.
Stačilo by splniť niekoľko bodov.
predávať štátne podniky za maximálny možný výnos
predávať štátne podniky spoločnosti, ktorá má záujem v ich ďalšom rozvíji a je pripravená investovať do nich nemalé prostriedky, nutné k modernizácii
upraviť legislatívu tak, aby bola dostatočná vymožiteľnosť práva
To sú body, ktoré sčasti (najmä ten tretí) nie sú splnené dodnes. Istotne, nastáva tu isté zlepšenie, ale je pomalé a veľmi pozvolné.
Mimochodom, predaj podnikov len za účelom ich vytunelovania prebiehal najmä v rokoch 1994-1997 za vlády HZDS, SNS (mimochodom, sú to aktuálne vládne strany) a ZRS (zanikla, respektíve sa marginalizovala).
Niektoré spoločnosti dopadli celkom dobre - napríklad Slovnaft, ktorý síce dovolil svojim novým majiteľom šialene zarobiť, ale aspoň zostal podnik životaschopný. Príkladom spoločnosti, ktorá dopadla horšie je VSŽ Košice (mimochodom, Júliusa Rezeša znova raz vyťahuje HZDS na výslnie).
Krásny príklad toho, ako to prebiehalo nájdeme v rozhovore s fotografom Tiborom Husárom v časopise .týždeň (2)
Ty vlastníš práškovňu kovov. Tú máš tiež vďaka politickým konexiám...
Iste. Keď som sa vrátil z USA, dal som sa dokopy s ľuďmi, ktorí boli bližšie k biznisu a pri delení majetku povedali, že toto bude moje.
Otázka teda zostáva : je dobré, aby sa ten majetok, čo ešte štátu zostáva privatizoval?
Ja by som odpovedal - áno.
Štát ako vlastník má veľmi zlý vzťah k svojmu majetku. Manažéri bývajú málokedy vyberaný podľa svojej odbornosti, ale podľa politickej príslušnosti. manažment zároveň nominujú politické strany, takže manažéri nemajú istotu, že po zmene politickej situácie zostanú na svojom mieste - a keď nemajú istotu svojho miesta, ich motivácia pracovať pre výkonnosť spoločnosť klesá.
Navyše, ak neveríme politikom, že zabezpečia najvýhodnejší predaj, ako je im už možné veriť, že ich starostlivosť o majetok bude lepšia ako ich starostlivosť o predaj majetku?
Nenašli ste tu recept na vyriešenie tohto problému? Asi preto, lebo tu nie je. Bohužiaľ.
